Sandakan nas privital dazdom, tak sme sa ubytovali v prvom hoteli a isli sa navecerat. Po ceste sme boli unaveni, tak sme zaspali. Na druhy den rano sme sa vybrali pozriet na “highlight” nasho vyletu na Borneu, do Sepilok Orangutan Sanctuary, cize pozriet sa na orangutany.
S busom sme prisli prave vcas a po zaplateni 30 MYR a 10 MYR za kameru nas vpustili do vnutra pozriet sa na orangutany, ktore sa tu pripravuju na vypustenie do volnej prirody. Po prejdeni asi 100m po smyklavom drevenom chodniku sme nasli asi 300 turistov, ktori cakali, kedy pridu orangutany zobrat si potravu a ukazat sa turistom na fotenie. Ked ranger zacal vytahovat ovocie, poslusne vsetky prisli k nemu za sprievodu cvakani fotoaparatov a zvukov inych druhov opic a my sme vedeli, ze sa ide nieco diat. 3 orangutany pomalicky zliezli dole, sadli si na podium s rangerom a on im podaval ovocie ako si ludia podavaju chleba pri stole (zaujimava priprava do divociny). Turisti mali cas robit si fotky a pozerat sa asi zo vzdialenosti 10 metrov, ako si vychutnavaju ovocie. Po asi 30 minutach, ked boli najedene, zacali odchadzat a nechali zbytok ovocia druhym opiciam. Tie sa tam potom zacali klbcit o zbytky. Orangutany vyliezli naspat do korun vysokych stromov. Zvacsa americki a anglicki turisti si porobili fotky a mohli odist na dalsiu “holywoodsku atrakciu”. Ti stastnejsi mali este specialne povelenie na vstup do dalsej zony. Ked sme odchadzali von, tak nas sprevadzali mensie opice, ktore popri nas prechadzali a zabavali sa a vacsina ludi bola vo vytzeni, ze opice su tak blizko nich. Pre nas to nebolo nic extra, lebo v Kambodzi a Thajsku su miesta, kde ich stretnete viac a su odvaznejsie ako tu. Ked sme vysli, tak sme si mohli pozriet dokumentarny film o Sepilok Orangutan Sanctuary (taka americka samoreklama – dobry marketing), taktiez sme si mohli pozriet, ako sa stat adoptivnym rodicom a podobne vytahovacky penazi od bohatych ludi zo zapadu. Po skonceni celeho divadla sme zistili, ze vacsina ludi je uz prec. Par ludi tam zostalo a divilo sa, ze ci je to vsetko? Proste po zaplateni za pol hodiny pozerania sa na 3 orangutanov a prejdeni sa asi 300 m po chodniku, kde si tak akurat tak nohy mozete dolamat a po pozreni si propagacneho filmu vam oznamia, ze ked chcete, mozete si po obede (o 4 hodiny) pozriet druhe krmenie. Tak sme sa radsej vybrali na autobus do mesta. Smiali sme sa na tom, ako sme mohli byt taki naivni a naletiet takemuto masovemu biznisu, ktory zvlast na Borneu je organizovany par spolocnostami. Bol to najhorsi zazitok v Malajzii. V meste sme si dali obed, pozreli sme si miestny trh, odpocinuli si, lebo na druhy den nas cakal odchod do Tawau, odkial sme chceli prejst do Indonezie. Tretie rano sme zobrali taxi a isli sme na autobusovu stanicu, kde sme chceli stihnut prvy bus, aby sme stihli lod do Indonezie. Bus stal 42 MYR, co bolo dost a autobusy nevyzerali najlepsie, takze sme zobrali ten, co isiel prvy, aby sme v Tawau boli co najskor. Ked sa bus pohol, zdalo sa nam, ze ide nejako pomaly, ale neprikladali sme tomu velku vahu. V polovici cesty zme zistili, ze sme urobili velku chybu, lebo autobus isiel asi 50km za hodinu, stal na kazdom rohu a naberal vsetkych ludi so vsetkymi kramam (furiky, krabice, plne vrecia, …). Mal to byt expres bus, ale viac ako 50 mu to neslo. Esteze mu ako tak fungovala klima, inak by sme sa uvarili. Zacali sme mat obavy, ze lod nestihame a ze budeme musiet spat v Tawau. Posledna lod mala odchadzat o 15 hodine a autobus dorazil do Tawau o 14.51, takze cesta co ma trvat maximalne 5 – 6 hodin, trvala 8 hodin. Na presun a colne odbavenie sme mali teda 9 minut, co znelo ako nemozne. Po 15 minutach chodze sme sa dostali do pristavu a hladali lod. Nastastie pre nas dochvilnost tu nehra rolu, tak nam predali listok a povedal, ze lod odide o 15.30, takze sme mali kopec casu – 15 min. Ked sme sa postavili do rady na odbavenie, tak to vyzeralo na hodinu. Nastastie prisiel kapitan lode, ukazal, ze mame ist za nim, zobral pasy, dal ich do okienka a uz sme boli na rade. Isiel dalej, ukazal, ze si mame ist kupit listok na vystup z mola, tak sme si ho kupili a zavreli nas do takej klietky plnej ludi, ktori evidentne cakali na nejaku lod. Za chvilu sa otvorili dvere a vsetci sa zacali tlacit a to uz na nas kapitan maval, aby sme mu dali vystupne listky a isli za nim. Takze nalozeni, kazdy s 2 ruksakmi, sme sa tlacili cez asi 20 Indonezanov. Po chvilke sme sa pretlacili k dveram, kde nas pustili a isli sme na lod. Osobna lod plna vsetkeho mozneho tovaru a samozrejme aj ludi. Pristavni robotnici nosili a nakladali vsetko mozne – stresnu krytinu, krabice, ryby, atd…. A mali dost naponahlo, lebo lod sa uz hybala. Vsetko sa nakoniec nalozilo a nas usadili do 1 rady, predtym tam lezal nejaky ujo na 3 sedadlach, ale poslali ho dozadu. Takze vystresovani a spoteni ako mysi sme to stihli. Pred nami bola orazovka, kde pustili video z Love Parade v Berline. Predtym tam isiel nejaky malajsky romanticky film a ked sme prisli, tak nam pustili toto. Vsetci to sledovali a nechapali….naspeedovani mladi nemci, lesby, gayovia tancuju na techno hudbu a ukazuju svoje tela, bozkavaju sa, no uvolnena nalada a v tom sa dve zeny pobozkali a vsetci pozerali na nas, ze co to je a smiali sa … az tam sme zistili, ako su nase svety vzdialene. Vacsina z nich vidi bieleho raz za rok a raz za rok im pustia na lodi video z Love parade a myslia si, ze to je nas kazdodenny zivot, lebo im v tv idu pribehy zo zivota. A tazko im vysvetlite, ze to nie je normalne a ze tak nezijeme. Takze ti obycajni ludia si musia robit o nas bielych nazory na zaklade divnych videii. Za 2 hodiny sme dorazili do Indonezie, do Nunukanu.