Tosh – Manikaran

Cestu hore do Kutly som sice zvladol, ale evidentne ma to zobralo. Spoznal som tam mnoho dedincanov, ktori denne chodili do 3300 m.n.m. robit. Proste rano vyslapali 5 km s vyskovym rozdielom asi 700 m, robili tam do vecera do 6tej a cestou spat este brali drevo do dediny. U mna, aj u Brana maju ti ludia respekt. 2 dni som nikam nechodil, len som sedel v dome s nadhernym vyhladom, tak som sa po troch dnoch rozhodol, ze zidem do mesta Manikaran. Nalozil som si vsetky veci (cca 20kg) a isiel som dole. Nebolo mi najlepsie, ale horucku som nemal. Do Toshu som prisiel za 40 minut, cesta bola smyklava, lebo v noci naprsalo. V Toshi som isiel pozriet do Bloodyho domu, ale nebol tam, tak som si odpocinul a pokracoval do dalsej dediny (asi 3km) na autobus. Po ceste som stretaval robotnikov, ktori opravovali cestu, a vsimol som si, ze si ma prezeraju. Mal som v rukach trekove palice, asi take este nevideli. S palicami sa mi islo lepsie, lebo sem tam sa mi zatocila hlava. Ako som isiel dole, citil som, ze sa mi lepsie dycha. Po asi 1 km mi zastavil nakladiak a chlap sa ma pytal, kam idem. Kedze som mu nerozumel, vytiahol som iPhone a povedal mu nazov dediny ukazal mu ju na mape, tak sme sa porozumeli. Bol to Nepalec, co robi v Indii. Miestami sme isli tesne na krajnici cesty a pod nami roklina 300 m hlboka, ziadne zvodidla – nic. Bolo mi tak zle, ze mi to bolo jedno. Aj ked obcas som otvaral dvere, ze vyskocim. Nepalec bol vysmiaty. Prehodili sme len par viet, lebo mi nebolo do reci. Na krizovatke zastavil, dal som mu 50 rupii (cca 90 centov)a rychlo som vystupil, lebo sposobil dopravnu zapchu. Na autobus to bolo 50 m, hned ako som nan naskocil, sme sa pohli, co bolo fajn. Cesta busom bola asi najhorsia, aku som kedy zazil. Boli sme asi 2000 m.n.m., autobus hadzalo, ruksaky poskocili asi o 50 cm do vysky a mna tiez par krat vyhodilo zo sedadla. Samozrejme cestou sa cuvalo a vyhybalo, kde sa dalo, lebo to bola cesta pre 1 auto. No predajca listkov v autobuse prisiel a z prenosnej digitalnej kalkulacky vysiel listok za 18 rupii, co je asi 30 centov. Do Manikaranu sme prisli v pohode, hned sa na mna vrhli taxikari, ze ci nechcem odviezt. Ubytoval som sa v hoteli, citil som, ze som so silami na konci. Tak som rychlo skocil do pracovne, nakupil som ovocie, cestou sa zastavil v ayurvedskej lekarni a kupil si nieco na bolest hrdla. Este som sa najedol v restauracii a isiel som si dat horuci kupel do bazena (su tu mineralne pramene). Z bazena som siel na izbu a padol som od unavy do postele. Ked som sa zobudil, tak som si uvedomil rozdiel medzi zivotom hore a tu dole v mestecku – svetlo svietilo, telefon sa dal nabit, vodovodny kohutik a podobne veci, ktore beru ludia v europe ako uplnu samozrejmost. Odporucil by som to kazdemu zazit, aby si uvedomil, co mame. Vecer som si dal druhy kupel a siel sa navecerat.
Verim, ze sa moj stav zlepsi a ze budem moct trenovat na Nepal.