Po 6 tich dnoch liecenia sa v Manikarane som sa s Branom rozhodol pozriet sa do druheho udolia, nasa trasa bola Manikaran-Bhuntar-Kullu-Manali a spat sa zastavit v Malane. Nasadli sme na najblizsi bus a isli sme asi 2 hodiny do Bhuntaru. Bhuntar je okresne mestecko s letiskom, takze tam uz bolo viac ludi – vseobecne v Indii je skoro vsade vela ludi. V Bhuntare sme preskocili do druheho autobusu, smer Kullu. Najlepsie je, ze v Indii nie su autobusove zastavky, treba sa opytat miestnych, ci tu stoji bus, ktory ide na vase miesto.
Cize ked pride preludneny autobus, musite sa pytat, kam ide – proste incredible India. V Kullu sme prestupili na bus do Manali a po 5 hodinach cestovania sme boli trochu unaveni na mieste. Manali je zname turisticke miesto, kam chodia cudzinci a hlavne Indovia z Panjabu na dovolenku. Kedze je koniec sezony, tak v meste bolo pomenej ludi. Ubytovali sme sa na kopci v guesthouse. Vecer bolo dost zima, kedze sme boli 2000 m.n.m a kurenie nikde nie je. Vecer sme sa zoznamili s Fabianom (francuzsky chalan) a sli sa pozriet na chram v starom Manali. Rano sme sa ubytovali v inom guesthouse s nadhernym vyhladom na udolie a s novou izbou – asi najlepsie ubytovanie, co som mal v Indii a bolo za rozumnu cenu. Hned ako sme sa ubytovali, isli sme do vedlajsej dediny Varanasi pozriet miestny chram s kupelmi, kde sme sa planovali okupat. Ked sme vsak zbadali tu vodu, tak nas hned aj presla chut. Sadli sme si na terasu jednej restauracie a kochali sa nadhernym pohladom na Manali a zasnezene kopce indickych Himalaji. V novom Manali sme si dali na obed peceneho pstruha, co je v Indii rarita, takze po dlhej dobe sme jedli rybu.
Po neskorom obede sme sa vybrali na izbu. Cestou sme na trhu kupili domaci syr paniir a vecer sme ho ochutnali. Bol vynikajuci, len my sme si ho museli dosolit, lebo oni ho predavaju neutralny – ani sladky, ani slany. Na dalsi den sme sa zobudili do slnecneho rana s prekrasnym vyhladom, len skoda, ze sme museli odist. Zaplatili sme a vyrazili sme do Nagara. Prisli sme tam okolo obeda a stretli sme sa znovu s Fabianom a nasli si hned ubytovanie. Cena bola trochu vyssia, ale suhlasili sme.Cez den sme si pozreli dedinu Nagara zamok a Museum koncert malych undickych deti ktore spievali roznymi jazykmi a dali si veceru a sli spat.Na druhy den sme sa zobudili a chceli zaplatit. Domaci nam ukazal ucet, ktory moc nesedel, kedze tam bolo nauctovanych asi o 300 rupii viac. Ked sme si objednavali veceru, povedal, ze to bude asi 70 rupii na osobu. Na veceru sme dostali thali, co je jedlo pozostavajuce z ryze, sosovicovej omacky a zeleninovej prilohy a dve chapati; vsade sa to predava ako tradicne indicke jedlo spolu. Domaci sa zle vyspal a zacal nam to uctovat polozku po polozke. Ked sme mu vysvetlili, ze sme si neobjednali polozku po polozke, ale ze sme si objednali set, povedal, ze on je veriaci clovek a nebude sa s nami dohadovat. Aj taku tvar ma India. Zaplatili sme (a dostal dobru reklamu na internete) a pokracovali sme do dediny Jari, ktora bola v druhom udoli, takze sme museli cestovat znovu cez Bhuntar a prestupovat, skratka cesta na cely den. V Jari sme sa ubytovali na vrchu dediny, v kludnom rodinom guesthouse. Rodina, ktora ho viedla, bola velmi mila a bol tam taky klud, ze sme sa necitili ako v Indii