Nunukan, Indonezia

Vystup z lode klasicky – ziadne mostiky, lavky a podobne zbytocnosti, proste preskajujete cez zabradlie a musite preskocit, aby ste nepadli do mora a ludia sa na vas zozadu tlacia. Vsade plno ludi ako v Indii, vacsina ludi nas vita “Hello Mister“. Ideme si cim skor vybavit vstup do krajiny. Prvy krat sa postavime do rady a colnik sa nas pyta, ci nehovorime indonezsky – bahasa Indonesian, my odpovedame, ze nie a on sa pozera, ze ako je to mozne, ze nevieme indonezsky. Pozru si nase pasy a viza a za 4 minuty nam povie, ze si musime vyplnit arrival card, takze nas posle naspat. Medzi tym pride cela lod a tlaci sa dopredu, takze sa pekne postavime na zltu ciaru a cakame, v tom sa asi 10 ludi zacne tlacit a postavi sa pred nas. Hned som pochopil, ze tu treba pouzivat indicky styl a tlacit sa vsade a nebrat ohlady na nejake pravidla. Colnikom je to jedno, ti beru iba pasy a peciatkuju, nepozeraju na tvare ludi. Pred nas sa postavil chlapik, ktory stal pri okienkom a vsetci mu podavali pasy, on ich daval colnikom a naspat ich vybavene podaval ludom, ktori odbaveni spokojne odchadzali. Bolo mu jedno, ze bol pri okienku pre cudzincov, vybavil asi 20 pasov, no kym cakal na dalsie, ja som colnikovi cez neho vopchal nase, ktore museli ist cez 2 colnikov, lebo sme boli bieli a nieco sa pytali, ale nevedeli anglicky, tak sme mu ukazali tu karticku, co sme vyplnali a po asi 20 minutach vybavovania pasoveho odelenia sme sa dostali k najlepsiemu prekvapeniu, prisli sme k colnikom, co nechavali ludi prechadzat ludi s roznym tovarom, ale nas zastavili a povedali, ze colna kontrola, takze nam urobia osobnu prehliadku, lebo im nefunguje rontgenovy stroj. Ukazali, ze nam idu pozriet ruksaky, tak sme sa smiali, ze mali 2 rontgenove pasy a oni tam saskuju s osobnymi prehladkami. Vosli sme do spinavej miestnosti a 3 mladi colnici sa nas pytali, kam ideme a co nesieme. Tak sme povedali, ze iba bezne veci a oblecenie. Pozerali male ruksaky, prezreli este aj puzdra fotakov, my sme sa iba smiali, ale pocit to nebol najlepsi. Citil som sa ako za tvrdeho komunizmu, niekde na ruskych hraniciach. Sasa im musela ukazat vsetky lieky, boli z toho hotovi, kolko liekov ma so sebou. Pozreli este aj wc papier, mne nasli hygienicky gel na dezinfekciu ruk a nechapali, co to je, tak som vysvetlil, ze to je na ruky. Chceli otvorit aj velke ruksaky, ale potom povedali, ze nam veria a ze mozeme ist. Takze asi po 10 minutach prehrabavania sa v ruksakoch nas pustili s tym, ze nam podakovali a vysvetlili, ze to musi byt, aj ked ostatni prenasali uplne najnemoznejsie veci. Proste Indonezia nas takto privitala. Znak bankomatu pri vstupe do krajiny nehrozil, iba vsade cakali na motorkach vekslaci s tehlami penazi. Tak sme pozreli hned hotel, pre mna to bol sok, zenska nam ponukala izbu horsiu ako v Nepale vo vyske 4990 m za cenu 9 USD, hned sme sa otocili a isli dalej. Potom sme pozreli druhy a ten bol o nieco lepsi, ale aj drahsi. Tak sme sa rozhodli, ze ideme do mesta. Zastavil som taxik a povedal mu, ze chceme ist do mesta, ale najprv sa musime zastavit pri ATM vybrat peniaze. Samozrejme som musel zjednavat cenu, lebo chcel dvojnasobok. Taxikar vsetko zvladol a nakoniec sme nasli slusnu izbu asi za 15 USD s ranjkami. Sasa ma uz predtym upozornila, ze uroven ubytka je v Indonezii slaba a ja by som ju prirovnal k Indii, len o dost drahsiu. Takze po tazkom dni v autobuse, behu na lod a sokmi na colnici sme si trochu oddychli v hoteli a vecer sme sa isli najest a akoby toho nebolo malo, Sasa spadla do jamy na chodniku. Proste niekto odkryl cast chodniku (ako u nas poklop) a kedze bola tma, tak to nebolo vidiet, ja som len pocul plesk a videl som Sasu ako vylieza z jamy plnej spaskov. Hned nam prisla pomoct jedna zena, ale nastastie sa nic vazneho nestalo, Sasa sa iba silno udrela. V restauracii nam dali lad a majitel nam priniesol masticku na opuchy, takze vsetko bolo ok. Po veceri sme isli hned do postele a spat. Druhy den sme chceli odist, ale povedali nam, ze nejde lod (co nebola pravda) ani lietadlo, takze sme sa rozhodli, ze si dame den relax. Pozreli sme net, urobili si itinerar a kupili letenky, ktore tu vobec nie su lacne. Potom sme sa vybrali na miestnu plaz, ze sa ideme okupat. Ludia v Nanukane su velmi mili a priatelski, ale moc ich nevie anglicky, takze komunikacia = iba body language ☺ . Po prichode na plaz sme videli pri mori vela ludi, ale plazou by sa to nedalo nazvat. Vsetci nas zdravili a chceli sa s nami fotit, pytali sa, ci vieme indonezsky, a ked sme povedali, ze nie, cudovali sa, ako je to mozne. Po 10 minutach fotenia sa asi s kazdym, kto bol na plazi, sme prisli na maly kusok miesta, kde boli vyvratene mangrovnikove stromy a sadli sme si, voda nebola vobec vabiva, ale klud a pohoda tu boli. Od mora fukal jemny vanok, hrali sme karty a rozpravali sa. Za chvilu prisiel nejaky chlap s macetou v ruke a 4 cerstvo odtrnutymi kokosmi a zacal hned jeden cistit, potom mi ukazal na macetu, tak som ju zobral a zacal cistit druhy a ukazal, ze si mame dat. Tak sme sa napili kokosoveho mlieka a vyjedli sme duzinu. Chlap nevedel nic anglicky, on hovoril indonezsky a my anglicky, ale rozumeli sme si. Po asi hodine nasej komunikacie sa k nam pridala manzelska dvojica, ktora vedela trochu anglicky. Tak sme sa porozpravali a zistitli sme nejake info o odchode lodi a podobne veci. Bolo to velmi prijemne komunikovat s niekym kreslenim do piesku a ukazovanim rukami. A podstatne bolo, ze sme pochopili myslienky jeden druheho. Posledny kokosovy orech sme nezjedli, tak nam ho pekne zaviazal, aby sa dal lahko niest a dal nam ho do ruky, aby sme ho na hoteli zjedli. Po asi 3 hodinach na plazi sme sa vybrali spat a zase sme prechadzali popri miestnych ludoch a vsetci sa chceli opat fotit. Takze foto show po 2 krat. Pred hotelom sme sa zastavili pri zene, ktora predavala kokosove orechy. Hned sa sama spytala, ci nam ho ma osupat a otvorit, ja, ze ano, tak ma usadila na lavicku, dala mi lyzicku a slamky a uz som si popijal svoj kokosovy orech, ktory som si prinesol. Vedla sedel serzant policie a nejaky chlapik, s ktorym sme sa dali do reci, ani neviem ako, ale vysvetlovali mi vselijake veci o meste. Ked prisla Sasa, urobili jej miesto, aby sme si mohli v klude vypit a zjest nas kokos. Este sme ju poprosili, aby ho rozpolila, aby sa lahsie vyjedal(na Slovensku asi nemozne, ze si prinesies k niekomu svoje ovocie, ze si ho tam ides zjest a este ti ho otvoria a daju pribor a slamky a s usmevom ta usadia). Vidno, ze v Nanukane nie je vela bielych turistov, lebo ked sme sedeli na ulici, vsetci okoloiduci si nas vsimali. Po velmi prijemnom dni sme sa isli pripravit na dalsi den – na odchod do Tarakanu. Poznamky: 1 euro = 12 000 IDR Hotel Marami 150000 IDR Obed 20 000 IDR Taxi 5000 IDR Voda 5000 IDR Kokosovy orech 5000 IDR