Moje cesty po Azii

Po nabrati sil a oddychu v nudnom meste Manado sme si kupili letenky do hlavneho mesta Sulavez Makasaru. Let prebehol hladko samozrejme s meskanim takze sme prisli za tmy do Makasaru cesta z letiska nevyzerala lakavo ze by to malo byt pekne mesto. Ubytovali sme sa v novsom hoteli co znamenalo ze nebol taky spinavy ako ostatne indonezske hotely. Mesto nas nicim zvlastnym neohurilo jedna pevnost Fort Rotterdam (pozostatok z holandskej kolonizacie) a vsade plno nakupnych centier kde predavali iba blbosti trhoveho typu a bol tu supermarket Carrefour takze znak civilizacie. Ulice boli prepchate mikrobusmi a motorkami. Anglicky skoro nikto nevedel ale vsetci nas stale zdravili Hello Mister co bolo uz dost otravne. Po dvoch dnoch stravenych v nudnom Makasare sme odisli do horskej oblasti Tana Toraja, konkretne do mesta Rantepao. Nocny autobus bol vcelku dobry ale indonezske cesty moc nie takze moc som sa nevyspal aj ked sme mali vela miesta na nohy a samozrejme klimatizacia isla na maximum takze teplota bola okolo 18 stupnov a vsetci cestujuci vo svetroch a zakryti dekami. Rano nas vylozili pri hoteli kde sme sa chceli ubytovat ale samozrejme hotel spinavy ako chliev tak sme sli hladat nieco dalsie po 2 hodinach chodenia sme nasli nieco cistejsie s peknym vyhladom na hory takze sme ostali. Unaveni po ceste sme dospali spankovy deficit a sli sa naobedovat. Dvojica nemcov Steffi a Harry ktori byvali vedla nas nam dali nejake zakladne info o okoli. Restauracie v Rantepao nevyzerali najlakavejsie ale jedlo bolo velmi dobre, obzvlast zeleninove salaty (avocado a rozne ine). Na druhy den v Rantepao sme si pozicali motorku a sli sa previezt po okoli. Prvy dojem som mal ze toto miesto bude nic moc. Po 30 minutach jazdy sa nam ukazala nadherna sceneria krajny ryzove polia v kopcoch na ktorych robili dedincania sem tam nejake buffalo na policku, zelena farba nas obklopovala zo vsetkych stran takze velmi prijemna jazda . Sem tam sme sa zastavili a pokochali sa pohladom na okolie a urobili zopar fotiek. Ludia tu boli velmi prijemni a vitali nas usmevom a prekvapivo nas nikto neotravoval predajom nejakych zbytocnosti. Plni prijemnych dojmov sme sa vratili na hotel a spustil sa riadny lejak ako ma byt cez obdobie dazdov. Na odporucanie nasich susedov sme sa rozhodli ist do Loko mata a Batatumongy a predtym sme sa zastavili na miestom trhu kde predavali aj zive zvierata a ktory sa kona kazdych 6 dni. Trh mi pripadal ako jarmok na slovensku zo zaciatku minuleho storocia. Predavali sa tam Bufala, prasata, kohuty a taktiez sme videli kohutie zapasy. Ceny Bufalo (podobne ako krava) boli astronomicky vysoke lebo sa predavaju na pohrebne ritualy ceny su od 5-10 tisic euro za jeden kus pricom na jednom pohrebe moze byt obetovanych az 150 kusov. Nechcelo sa mi verit tomu ale pohreb sa tu chysta niekedy aj rok takze ludia maju cas pozhanat bufala.

Cesta na loko matu bola trochu narocnejsia do kopca s rozbitym povrchom takze sme boli trochu unaveni ale ked sme dorazili hore pohlad na cele udolie bol uzasny bolo vidiet same ryzove polia a kavovniky a vsade zelen.Taku nadhernu krajinu sme doposial este nevideli. V Loko mate sme si pozreli pohrebne miesta vytesane v skalach kde miestni stale este pochovavaju svojich pozostalych. Cesta do Batatumongy bola nadherna s krasnymi sceneriami pricom sme sa zastavovali a robili foto (nedalo sa odolat) samozrejme poobedna burka nas popohnala dolu do Rantepaa takze sme cestou aj pekne zmokli ale stalo to za to. Na dalsi den sme sa vratili do Batutumonga si pozriet to nadherne miesto kde sme znovu zmokli a trochu aj prechladli. Stefii a Harry sa nas opytali ci nechceme ist s nimi na miestny pohreb ze boli pozvani a ci nejdeme s nimi takze sme neodolali aj ked sme sa necitili najlepsie. Takze po trochu komplikovanej ceste sme sa dostali na konec jednej dediny kde sme odparkovali motorky a peso sli cez rozmocene ryzove polia k miestnej usadlosti kde sa konal pohrebny obrad …cesta cez ryzove polia bola pekne smyklava takze obcas sme isli po 4 nozky. Po 10 minutach sme dorazili cely zablateni na pohreb kde zrovna skoncili s obetovavanim bufall (na tomto pohrebe zabili iba 6 bufal a 4 prasata). Samozrejme hned na nas vsetci pozerali jedna z pribuznych pozostalych nas privitala a pozvala nas pod bambusovy pristresok my na prejav ucty sme im dali velky karton cigariet co je jeden z najvascich prejavov ucty a posadili sme sa pricom nam nas sprievodca opisoval ceremoniu co sa robi a preco sa robi..na zemi uz lezalo 6 mrtvych bufall a stahovali z nich kozu takze sme jednym okom pozerali na nich …medzicasom nam priniesli kavu zo zakuskami…vsetko tu malo svoj poriadok kazdy mal svoj pristresok (bolo ich asi 30 ) pricom kazdy vedel co ma robit vedla nas zabijali prasa a hned ho aj opiekli. Chlapi s macetami sekali tela leziace na zemi a triedili maso a rozdavali kazdemu pritomnemu podla poriadku. Tento ceremonial sa odohraval pred truhlou zosnulej k tomu aby jej pomohli prejst blizie k bohu po smrti (cim viac bufall tym lahsia cesta k bohu ). Atmosfera tam bola neuveritelna kedze bolo teplo a slnko pieklo pomaly sa zacal sirit smrad z krvi ktorou bola nasiaknuta zem taktiez smrad z vytrusov na telach zvierat sa uz zacinali zlietavat muchy do toho dzavot deti hrajucich sa s kopytami bufall vedla hrali chlapy karty o peniaze a do amplionu davali pokyny co sa ma diat bolo tam asi 100 ludi a to bol iba prvy den pohrebu (trva 3 dni) vzapati este niekto prinesol prasa takze ho isli zabit (prasa uviazane o bambusove dosky pricom dostane jednu ranu do srdca a je po nom ). Domaci nas pohostili palmovym vinom (nieco ako ocot) a dali nam ochutnat domace speciality rybu, bravcove s krvou a mastne bravcove maso, samozrejme s ryzou. Takze plni zazitkov sme porobili zopar fotiek a po 2 hodinach stravenych na pohrebe sme sa pobrali dalej. Priroda okolo Rantepao ma osobne velmi prekvapila je to jedno z najkrajsich miest co som kedy videl na svete. Takze vylet sem sa rozhodne oplatil.

Dnes odchadzame z Indonezie plny roznych dojmov a zazitkov aj dobrych aj zlych.

Link na moje fotky www.picasaweb.google.com/marekaugustin/

prichod do nemocnice Ako sme sa dostali z ostrova Bunaken do Manada hned sme si zlozili veci v hoteli a vyrazili sme do nemocnice, mali sme namierene do nemocnice ktoru nam odporucal Mondial assitance ale recepcna nam odporucila inu ze ta je lepsia tak nas tam taxikar zobral ….po prichode sme povedali ze chceme aby nam urobili krvne testy na Malariu a Dengue horucku. Bolo nam naozaj zle hlavu nam islo odrthnut od bolesti a triaslo nas od zimy tak sme sedeli a cakali , po pol hodine cakania ma zobrala doktorka zmerala mi teplotu a tlak a zobrala mi krv….samozrejme som sa opytal ci urobia test aj na dengee povedala ze nie lebo to uvidia v krvy….tak som ostal v soku ze preco to neurobila ved to vsetko bude uhradene…sasi zmerala horucku a povedala jej ze jej nic nieje ze je unavena …..citili sme sa fakt blbo hlavu nam islo odtrhut od bolesti cele tela nas boleli tak sme cakali na moje vysledky medzicasom sme sedeli lezali na stolickach.Ako sme cakali tak sa s nami skontaktoval Mondial assistance ohladom krytia nakladov na liecbu kde som im oznamil co nam povedali a ich odpoved bola ze musia respektovat rozhodnutie doktora . Sasi hned strcili do ruk ucet za 5 min. vysetrenie 116 000rp . S prblemami som sa postavil a siel to pani vysvetlit ze to bude hradit poistovna cez kryci list co sa im nepacilo tak som im povedal ze musia pockat na nase testy a ked to bude vsetko hotove potom uvidime ….cakanie bolo neskutocne dlhe po 2 hodinach sme si uz lahli na stolicky a triasli sme sa v klimatizovanej cakarni…vsetci na nas porerali ze co nam je lebo sme museli vyzerat fakt zle….Po 3 hodinach k nam prisla doktorka a povedala ze Malaria ani denguage horucka to nie je ale ze to je nejaka viroza ….nakoniec urobila este aj odber krvi sasi na Dengue horucku takze sme museli cakat dalsiu hodinu (ono to v azii nejde urobit naraz) tak nam velkodusne uvolnili jednu ordinaciu s postelou kde nas nechali si lahnut vypytali sme si prikrivku a cakali sme tam …bolo to lepsie netriaslo nas od tolkej zimy …takze po 4,5 hodinach stravenych v nemocnici nam oznamili ze nam nic nie je ze to je viroza…samozrejme som im neveril nakolko uz mam skusenosti s malariou takze som vede ze to je malaria alebo denguage….tak nas poslali vo velmi zlom stave domov cize sme zobrali taxi a sli na hotel….na hoteli sme si lahli a spali asi 3 hodiny , po prebudeni sa nas stav vobec nezlepsil bolest hlavy najvecsia horucka stale okolo 39 paracetamol a ostatne lieky nijako nezaberali….. studena sprcha taktiez nic iba bolest hlavy zimnica a velka slabost .Sasa bola na tom tak zle ze ma prosila aby som ju zabil ze jej je tak zle . Tak sme sa vybrali naspet do nemocnice prisli sme tam s tym ze tam zostavame …..na pohotovosti bola ta ista doktorka a ked nas videla hned nas ulozila na postele na pohotovosti….mna sa opytali co mi je tak som im povedal ze zomieram tak to asi pochopili ze to bude fakt zle …. Sasa lezala na vedlajsej posteli a bolo nam fakt zle …..asi po 15 min prisla sestricka s tym ze ja mozem ostat v nemocnici ale Sasa musi ist domov lebo ze nemaju miesto …..tak som im povedal ze nech san a nu pozru ako moze ist sama domov ….. potom sme jej povedali ze mozme ostat aj na pohotovosti ze nam to je jedno ale mi nikam nejdeme ….proste doktorka nam neverila a myslela si ze sme unaveny samozrejme ja som neveril doktorke s tou diagnozou…..po asi hodine stravenej na Pohotovosti nas previezli na odelenia mna na muzske a sasu na zenske pricom sme mali dvere oproti sebe….po prichode som zistil preco nemali miesto v nemocnici . Vsade boli pari ludi t.j. na muzskom lezali chory pacienti a spolu s nimi na posteliach lezali manzelky (a ked bola volna postel tak si lahli aj na nu) takze vytazenost nemocnice bola cez 100% samozrejme nehovoriac o navstevach ktore tam ostavli aj cez noc takze sa stalo ze Sasa mala vedla seba pacientku ktora mala okolo seba 3 deti neustale ,takze to mala dost vesele… napichnuty na infuzie sme lezali a triasli sme sa od zimy ….sestricky vyzerali velmi prijemne a ochotne …. U mna na izbe sme boli 4 ludia + navsevy 4 takze 8 ludi…izba bola na vyssej urovni ako na SK ….vedla lezala Wendy (Australcanka ) s priatelom Indonezanom ktora nam povedala ze mozme byt radi ze sme vtejto nemocnici lebo ze tato nemocnica je najcistejsia …prva noc prebehla velmi rychlo zopar krat mi prisli zmerat teplotu a tlak ….rano som siel hned pozriet na sasu ako sa ona vyspala a bola na tom dost zle a este krik deti odvedla jej moc nepomahla tak si isla lahnut ku mne do postele takze sme dvaja lezali na 1 posteli a bolo nam tak zle ze nam to bolo jedno ….pre miestnych sme boli atrakcia na ktoru sa vsetci chodili pozerat biely par v nemocnici. Znovu nam zobrali vzorky krvi tak som sa chcel opytat aku diagnozu mame ale kazdy nam povedal ze neskor neskor…bolo mi fakt zle ze som nemal sil to riesit aj ked mi bolo jasne ze doktory takzo liecia chorobu ked ju nemaju spravne diagnostikovanu…. Ked k nam po obede prisiel doktor bolo nam tak zle ze sme nemali ani sil sa ho nieco opytat, bol som rad ze som otvoril oko a videl doktora on sa nieco opytal a ja som nieco zamrmlal to bolo vsetko na co som sa zmohol…. Druhu noc sa mi trochu ulavilo a mohol som aj trochu spat takze to bol fajn ze telo si trochu oddychlo, rano som siel pozriet na sasu ta bola stale zle na tom nic nechcela jest ani pit tak som ju mussel trochu nakrmit aby aspom nieco zjedla …ja som s jedenym nemal problem strava bola vyvazena a vcelku chutna .Pocas dna sme mali kopec personalu sestricky ,studentky praktikantky a este aj profesionalne sestry, ale kto sa v tom mal vyznat ked vsetky vyzerali rovnako.. Popoludni k nam prisla jedna sestra stym ze ci by sme nechceli mat zo sasou spolocnu izba ze zrovna sa im jedna uvolnila tak sme povedali fajn ze to by bolo super ….tak som sa este opytal na to ci mozem hovorit s doktorom ohladom nasich diagnoz ze samozrejme ze pride za chvilku….takze po 3 hodinach cakania som sa postavil s infuziou v ruke som horkotazko dokracal k recepcii kde vladla vesela nalada , ked som sa nieco opytal vetky sestricky zacali volat jednu aby prisla k pultu no a ta sa smila vo vedlajsej miestnosti a moc sa jej nechcelo,bolo mi fakt zle a rozculit som sa nechcel tak som pockal pokial sa odsmeje a pochopi ze zo srandy som neprisiel.. takze som sa jej opytal ze ci je mozne si vymenit tu izbu ktoru nam slubili pred 3 hodinami..na co s usmovom som dostal odpoved ze nemaju miesto a vsetko je plne a oni nie su opravneny ubytovat dve rozdielne pohlavia na jedej izba ( ostal som ako v saoku vsade kde som sa pozrel na kazdej jednej posteli lezal muz a zena spolu na posteli a oni vam povedia ze nie su opravneny ubytovat 2 osoby ineho phlavia na jednej izbe ….proste neskutocne ) pritom sami prisli za nami a navrhli nam to takze tomu som nepochopil …..druhu otazku som sa opytal ze cakam na doktora uz 2 hodiny ohladom mojej diagnozy na co mi bolo povedane ze moj doktor tu bubde az zajtra okolo 14 hodiny a ze jedine on mi moze povedat moju diagnozu… tak unaveny z deprimovany som prisiel na izbu a neveril som tomu co som zazil ….proste chapal som je to ina kultura aj ked su to krestania ale take spravanie mi neslo dole krkom …takze dalsi den straveny v nemocnici som bez konkretnej diagnozy (aspom verim ze pre mna bez diagnozy) Tretie rano som sa citil lepsie vysoka horucka uz bola prec a bolest hlavy taktiez ustupila ale Sasa mala stale problem zo zaludkom a bolestou hlavy….tak som musel isk k nej a postarat sa o nu aj ked tam bolo dost sestieir…tak som siel na recepciu kde sa ma nejaka starsia pani opytala ako mi moze pomoct uz rezignovany zo skusenosti s personalom som jej povedal ze ze chceme si dat sprchu a hladame nejaky uterak tak hned zacala hovorit sestrickam aby ma isli okupat a hned ma poslali do postele ze vseko zariadi tak som jej vysvetlil ze ide najprv o sasu ze ona potrebuje prva pomoc . Tak poslala dve sestricky ktorym som povedal ze je v sprche a caka na mna tak sa toho chytili a pomohli jej …po pol hodine prisli ku mne a ze ci chcem aby ma umyli ja som bol v poriadku a zvladol som to sam …. Samozrejme medzicasom ako som sa sprchoval tak doktor ma bol pozriet takze som sa zase nic nedozvedel…tak som znovu siel sa popytat na nas zdrav stav a nase diagnozy. Za 10 min prisla doktorka a tym ze mi oznamila ze obaja mame Dengue horucku (na co som nevedel ako zareagovat ..ci jej hned strelit lebo som im to vravel od zaciatku alebo ci byt stastny ze nic horsie to nie je ) a druha a prekvapiva diagnoza bola ze zltacka typu A na co som vedel ze ich testy su nanic lebo Dengue nevedia zistit na 1 krat a na zltacku ktoru som skoncil okovanie pred 2 mesiacmi mi najdu…tak som iba doktorke oznamil ze mame ockovanie obaja proti zlacke a ze to bude asi vakcinaciou….taktiez nam brali testy na tyfus ale nikto sa nas neopytal na ockovania …takze doktory v Indonezii u mna padli v ociach niekde uplne dole …bud je to taka silna Farmaceuticka mafia ako na slovensku ze najprv musia urobit vsetky testy za nehorazne peniaze bez opytania sa na vakcinacie alebo su fakt taky jednoduchy a nevedia co robia….Ako kolvek som bol rad ze moja predtucha sa potvrdila a zo bolo to to coho maju v Indonezii najviac Dengue horucku. Najsmutnejsie na tom bolo toze doktorka ktora nas prijmala do nemocnice a posielala Nas domov s tym ze sme iba unaveny ,tak prisla a zacala sa cudovat ako je to mozne ze mame zltacku ked sme zaockovany ..ziadne ospravedlnenie ziadne sorry iba dalsi amaterizmus a vymyslanie si novych diagnoz tyfusu a pod ….proste hroza. Po oboznameny sa s nasou diagnozou sme si radsej sli pozriet nejaky film na PC aby nam cas rychlejsie utiekol. Sasi sa tiez uz trochu ulavilo a hlava ju prestala boliet iba zo zaludkom mala este problemy. Takze po 5 nociach a 4 dnoch sme opustili nemocnicu aj ked riadne slaby ale bez bolesti hlavy a celeho tela a vybrali sme sa na hotel kde sme mali nase ruksaky.

Prve rano sme sa zobudili a velke korytnacky boli hned pri pontone tak sme sa naranajkovali a potom sme sli snorchlovat s nimi ….snorchlovaniu uzasne som sa polozil na hladinu a pozeral na ne a prisli si ma obzriet asi 30 cm odomna sjedna stala a ozerala na mna talk ame sa pozerali jeden na druheho…..po chvili mi to nedala tak som si siel s nimi zaplavat J neodolal som tomu pokuseniu ….snrorchlovanie bolo nadherne kopec ryb zopar koralov a samozrejme vsade velke korytnacky ( meter a viac) …..ked vyslo priame slnko nedalo sa vydrzat tak sme sa museli schovat pod pristresok lebo tak palilo ja som to citil po 15 min. ( bolo cititi ze sme pri rovniku ) s potapanim to tu vyzeralo komplikovanejsie pretoze tu sa plati za ponor  250 000 rupii a este aj za lod (max 3 ludia ) 800 000rupii takze to vychadza draho ked je clovek sam …..o niecom takom ako informacie pre potpacov nehrozi…ziadne mapy resp popis co kde je a s anglictinou maju velky problem, co vedia povedat 250 000 a 800 000 dost smutne ale co uz ked tu maju taku prirodu si to mozu dovolit …. Informaciach v anglictine na papieri nechyrovat takze to vsetko zostava na ich milosti nemilosti…..Nakoniec sme sa dali dokopy 8 ludia a po 3 dnoch vybavovania sme sli potapat s rybarskou lodou …zial pocasie nebolo najlepsie tak sme sa vybrali iba na Sangalaki na Manta point kde mali byt manty  po 3 hodinach sme dorazili na miesto more bolo dost rozburene takze trochu tazsie podmienky na potapanie .Nastastie sme potapali s prudom co znamenalo ze sme sa iba nechali uasat prudom a pozerali nvokol aj ked viditelnost nebola najlepsia lebo vseade bol plankton kvoli ktoremu sem chodia Manty ..takze po 15 min sme si sadli na pieskove dno a pozerali sme pred seba do hlbociny odkial zacali postupne vychadzat nadherne vyse 2 m velke manty bol to nadherny pohlad sedeli sme v 9 m hlbke a sledovali sme ako pomaly sa k nam blizia a krmia sa planktonom …jedna sa zjavyla tesne predomnou asi 50 cm pomaly sa mi vyhybala a ja som iba sedel a pozeral na tu nadheru… spolu sme ich uvideali asi 5 niektore blizsie niektore podalej ale bolo to super, nas instructor presne vedel co robi ked nas posadil na dno ako divakov v divadle a nechal nas kochat sa predstavenym ktore nam predviedli…po vynoreny bolo more dost rozburene a mne sa nechcelo ist na druhy ponor kvoli zajtrajsiemu letu a bezpecnostnej doby pred letom….Manty som videl takze co viac mi bolo treba ….sasa spominala ze oni ich videli tiez z lode ako sa peken premavali po hladine … dali sme si prestavku na ostrove Sangalaki kde boli nadherne plaze s krsnou tyrkysvou vodou…..kedze Sangalaki je Conservation Area tak sme museli zaplatit poplatok za vstup…na vedlajsi ostrov Kakaban sa nam nedalo ist kvoli rozburenemu moru…takze sme nevideli sladkovodne jazero plne meduz ktore neprhlia (je to jedno  z dvoch jazier na svete kde ziju take mierumilovne meduzy) …..cesta na spat na Derawan nebola najpohodlnejsia takze sme pre istotu radsej spali. Zazitky s Mantami mal kazdy nadherne takze spokojnost bola u vsetkych …vecer sme este porozpravali zazitky s ostatnymi potapacmi rozlucili sa lebo rano nas cakala cesta do Berau odtial letecky do Balikpapan a odtial do Manada.

Cestnovny den sme zacali dohadovanim s taxikarom ked taxikar si pytal 4000 za jedneho a recepcny velkodusne povedal 20000 za auto tak som povedal ze nie 8000 za  ano alebo nie, taxikar prikyvol takze sme za 5 minut boli v pristave kde hned sme kupili listky ( 1os 160 000rupii) v lodi sme necakali dlho na ostatnych lebo bola dost zaplnena takze o 8 sme vyrazili …..more bolo kludne cize ziadne skoky na laodi pocas cesty vsetci dospavali, cesta trvala o hodinu dlhsie takze sme prisli do Tarakanu  o 10.51 a o 11 mala odchadzat lod takze sme vystupili a hned nastupili na druhu cize ziadne wc alobo si vyrovnat chrbat …takze nas cakal 1,5 hod cesty ….lod bola prazdnejsia takze ale wc nam chybalo ….po 4,5 hod cesty sme boli v tajung Selor …..vojaci na strazi nas vitali umsevom lebo bielych cudzincov tu moc nie je  vidiet ….taxikari sa vrhli na nas ako psy takze som povedal ze klud ze si musime vydychnut a ukludnil som ich tym ze ideme do Berau …..Namornik v pristave nas privital anglicky a dal sa s nami do reci …hned nam povedal moznosti kde mozme ist a kde sa najest a za ake ceny takze sme sa radsej vybrali k taxikom kde uz cakali iba na nas aby sa auto zaplnilo (1os 80 000rupii) za shred taxi (7ludi) co sa mi zdalo dost ..o autobusoch tu ani nepoculi takze moderna Toyota bolo najlepsie riesenie ..taxikar isiel ako blazon tazke 125 sme urobili za 3 hodiny a pritom celu cestu letel ako o zivot …po ceste sme vydeli nakladiak prevrateny na bol v strede cesty(neviem ako sa mu to mohlo stat keby bol v priekope pochopim )  cestou krajna bola zdevastovana vsetky stormy boli vyklcovane takze Kalimantan meni svoju tvar na krajnu bez prirodzenych stromov iba palmy a bananovniky bolo vidiet …..po 3 hodinach nas taxik vylozil pred nami vyhliadnutym hotelom ktory bol samozrejme plny a takztiez ostatne hotely v meste takze sme asi 1,5 hod hladali hotel az nakoniec nam poradili jeden ktory nebol najlepsi ale na jednu noc sme ho museli akceptovat (176000rupii noc s ranajkami)…..vedla hotela sma nasli bankomat Mandiri bank kde vydaval 2,500 000 rupii takze sme vybrali cash ked na Derawan islands nebude bankomat…. Najedli sme sa v miestnej restike Soao Ayam za 12 000rupii osoba (dobra cena ) majitel nam poradil kde najst taxiki ktore idu do Tajung Batu …..V hoteli nas privital culy stavebny ruch takze vrtacka kladivo buchot normalna vec….uteraky sme nedostali tak na recepcii nam oznamili ze Superior izba pre dvoch ma narok iba na 1 uterak ….izba nic moc ale aspom klima isla …o internete ani chyru ….unaveny po celodennom cestovani sme zaspali …..Druhy den rano sme sa naranajkovali (ryza vajcia a zelenina a caj ) po ranajkach som siel pozriet taxik a samozrejme uz tam dva taxiki cakali …..jednemu som polopatisticky vysvetlil ze dvaja sme v hoteli a idemem do batu ..uz ma nakaldal do taxiku ze idme….najprv som mussel dohodnut cenu za odvoz 80 000rupii co bola normalna suma …..takze peken nas prisiel vyzdvyhnut nalozili sme si veci a sasa si sadla dopredu aby mala pocas cesty dost miesta ….cize spokojny rano o 8.40 sedeli sme v taxiku a ze mozme ist takz cestou sme chceli vybrat peniaze problem bol v tom ze sme boli iba dvaja pasazieri takze sme behali po meste a nikto v aute ..takze po pol hodine zavolal sofer druhemu taxikarovi a doviezol nas k druhemu taxiku kde sme si presdali to uz bola hodina od nasadnutia do taxiku ….ten sa pomaly vybral a a zacal prechadzat po meste velkom ako trnava  krizom krazom aby vyzbiral  ludii…aspom sme si pozreli aku velku mesitu (ako hokejovy stadion a vysoku ako 13 posch cinziaky)maju ….ked sme popri nej presli asi 4 x uz  sme toho mali dost …takze po 2 hodinach po meste sme vyrazli do batu ……cesta bola obdobna asfaltka plna vymolov a dier …..dvaja chlapi si fajcili v poslednom rade takze sme mali otvorene okna stale ….auto bolo fajn zanaovne Daihatsu …po 4,5 hod stravenych v taxiku sme dorazili na miesto kde nas vylozili a povedali ze lod 250 000rupii a akoze hotova vec….vylozil nas v pristave kde skoro nikto nebol iba zo 10 boat taxikarov cakalo kedy im vyplatime 250 000  za lod aby nas mohli zobrat..samozrejem sme to chceli s niekym sharnut aby nas to vyslo lacnejsie ….tak som sa siel pozriet do dediny ci tam nie su nejaky turisti …..ospala dedina nevyzerala na turistov iba jeden hotel za 150 000 rupii ….ziadna restauracia ….takze sme sa vratili na peer a chcel som zjednavat cenu na 180 000 rupii ze v ziadnom pripade ..tak som s nimi sedel a pozeral na nich ako hraju sach …co chlapov trochu rozhodilo ze co robim preconeplatim a nejdem za 250 000 s nimi potom dali cenu na 200 000 ja som trval na svojom a pozeral hru…..na poslednu chvilu nas napadlo zavolat do rezortu kam sme mali namierene ze nech nam poradia ako  shareovat boat …..tak chclapik povedal ze ide tiez do Batu a ma zakaznika a ze ked pockame 2 hodiny tak nas vezme za 100 000rupii takze super sadli sme si v pristave do restiki najedli sa porozpravali s majitlekou a povedali sme ze cakame na ludi a ze pojdeme s nimi v tom zacali  taxikari s lodami hadzat nasu ze ok 180 000 teraz hned tak sme im oznamil ze cakame na ludi a pojdeme s nimi ze nepotrebujeme lod od nich …takze bolo vidiet ako boli s toho smutny  (vecsinou pridu turisti a platia nehorazne sumy bez rozmyslania) ..Jon chlapik prisiel o pol hodiny skor tak sme hned vyrazili po asi 15 min plavbe sme dorazili na Dearawan Island vyzeral dost maly oblozny s domami na  mori stojacich na drevenych stlpikoch….ihned nas privitali obrovske korytnacky….take velke korytnacky som este nevidel na zivo boli vecsie ake Kerety v Karibiku …..ubytovanie na vode  uz mal plne tak sme ostali byvat hned na plazi ….ubytovanie sme zjednali za 130 000 rupii…s nami prisiel aj jeden nemec s ktorym sme sa dali do reci …..more nas prekvapilo krasnou vodou obrovskymi korytnackami a velkym mnozstvom ryb ….Takze po 2 dnoch cestovania unaveny sme si vychutnavali krasu mora …stali sme na pomntone a pozerali do nadhernej cistej vody kde bolo vidiet vsetok podmorsky zivot …..

Vystup z lode klasicky – ziadne mostiky, lavky a podobne zbytocnosti, proste preskajujete cez zabradlie a musite preskocit, aby ste nepadli do mora a ludia sa na vas zozadu tlacia. Vsade plno ludi ako v Indii, vacsina ludi nas vita “Hello Mister“. Ideme si cim skor vybavit vstup do krajiny. Prvy krat sa postavime do rady a colnik sa nas pyta, ci nehovorime indonezsky – bahasa Indonesian, my odpovedame, ze nie a on sa pozera, ze ako je to mozne, ze nevieme indonezsky. Pozru si nase pasy a viza a za 4 minuty nam povie, ze si musime vyplnit arrival card, takze nas posle naspat. Medzi tym pride cela lod a tlaci sa dopredu, takze sa pekne postavime na zltu ciaru a cakame, v tom sa asi 10 ludi zacne tlacit a postavi sa pred nas. Hned som pochopil, ze tu treba pouzivat indicky styl a tlacit sa vsade a nebrat ohlady na nejake pravidla. Colnikom je to jedno, ti beru iba pasy a peciatkuju, nepozeraju na tvare ludi. Pred nas sa postavil chlapik, ktory stal pri okienkom a vsetci mu podavali pasy, on ich daval colnikom a naspat ich vybavene podaval ludom, ktori odbaveni spokojne odchadzali. Bolo mu jedno, ze bol pri okienku pre cudzincov, vybavil asi 20 pasov, no kym cakal na dalsie, ja som colnikovi cez neho vopchal nase, ktore museli ist cez 2 colnikov, lebo sme boli bieli a nieco sa pytali, ale nevedeli anglicky, tak sme mu ukazali tu karticku, co sme vyplnali a po asi 20 minutach vybavovania pasoveho odelenia sme sa dostali k najlepsiemu prekvapeniu, prisli sme k colnikom, co nechavali ludi prechadzat ludi s roznym tovarom, ale nas zastavili a povedali, ze colna kontrola, takze nam urobia osobnu prehliadku, lebo im nefunguje rontgenovy stroj. Ukazali, ze nam idu pozriet ruksaky, tak sme sa smiali, ze mali 2 rontgenove pasy a oni tam saskuju s osobnymi prehladkami. Vosli sme do spinavej miestnosti a 3 mladi colnici sa nas pytali, kam ideme a co nesieme. Tak sme povedali, ze iba bezne veci a oblecenie. Pozerali male ruksaky, prezreli este aj puzdra fotakov, my sme sa iba smiali, ale pocit to nebol najlepsi. Citil som sa ako za tvrdeho komunizmu, niekde na ruskych hraniciach. Sasa im musela ukazat vsetky lieky, boli z toho hotovi, kolko liekov ma so sebou. Pozreli este aj wc papier, mne nasli hygienicky gel na dezinfekciu ruk a nechapali, co to je, tak som vysvetlil, ze to je na ruky. Chceli otvorit aj velke ruksaky, ale potom povedali, ze nam veria a ze mozeme ist. Takze asi po 10 minutach prehrabavania sa v ruksakoch nas pustili s tym, ze nam podakovali a vysvetlili, ze to musi byt, aj ked ostatni prenasali uplne najnemoznejsie veci. Proste Indonezia nas takto privitala. Znak bankomatu pri vstupe do krajiny nehrozil, iba vsade cakali na motorkach vekslaci s tehlami penazi. Tak sme pozreli hned hotel, pre mna to bol sok, zenska nam ponukala izbu horsiu ako v Nepale vo vyske 4990 m za cenu 9 USD, hned sme sa otocili a isli dalej. Potom sme pozreli druhy a ten bol o nieco lepsi, ale aj drahsi. Tak sme sa rozhodli, ze ideme do mesta. Zastavil som taxik a povedal mu, ze chceme ist do mesta, ale najprv sa musime zastavit pri ATM vybrat peniaze. Samozrejme som musel zjednavat cenu, lebo chcel dvojnasobok. Taxikar vsetko zvladol a nakoniec sme nasli slusnu izbu asi za 15 USD s ranjkami. Sasa ma uz predtym upozornila, ze uroven ubytka je v Indonezii slaba a ja by som ju prirovnal k Indii, len o dost drahsiu. Takze po tazkom dni v autobuse, behu na lod a sokmi na colnici sme si trochu oddychli v hoteli a vecer sme sa isli najest a akoby toho nebolo malo, Sasa spadla do jamy na chodniku. Proste niekto odkryl cast chodniku (ako u nas poklop) a kedze bola tma, tak to nebolo vidiet, ja som len pocul plesk a videl som Sasu ako vylieza z jamy plnej spaskov. Hned nam prisla pomoct jedna zena, ale nastastie sa nic vazneho nestalo, Sasa sa iba silno udrela. V restauracii nam dali lad a majitel nam priniesol masticku na opuchy, takze vsetko bolo ok. Po veceri sme isli hned do postele a spat. Druhy den sme chceli odist, ale povedali nam, ze nejde lod (co nebola pravda) ani lietadlo, takze sme sa rozhodli, ze si dame den relax. Pozreli sme net, urobili si itinerar a kupili letenky, ktore tu vobec nie su lacne. Potom sme sa vybrali na miestnu plaz, ze sa ideme okupat. Ludia v Nanukane su velmi mili a priatelski, ale moc ich nevie anglicky, takze komunikacia = iba body language ☺ . Po prichode na plaz sme videli pri mori vela ludi, ale plazou by sa to nedalo nazvat. Vsetci nas zdravili a chceli sa s nami fotit, pytali sa, ci vieme indonezsky, a ked sme povedali, ze nie, cudovali sa, ako je to mozne. Po 10 minutach fotenia sa asi s kazdym, kto bol na plazi, sme prisli na maly kusok miesta, kde boli vyvratene mangrovnikove stromy a sadli sme si, voda nebola vobec vabiva, ale klud a pohoda tu boli. Od mora fukal jemny vanok, hrali sme karty a rozpravali sa. Za chvilu prisiel nejaky chlap s macetou v ruke a 4 cerstvo odtrnutymi kokosmi a zacal hned jeden cistit, potom mi ukazal na macetu, tak som ju zobral a zacal cistit druhy a ukazal, ze si mame dat. Tak sme sa napili kokosoveho mlieka a vyjedli sme duzinu. Chlap nevedel nic anglicky, on hovoril indonezsky a my anglicky, ale rozumeli sme si. Po asi hodine nasej komunikacie sa k nam pridala manzelska dvojica, ktora vedela trochu anglicky. Tak sme sa porozpravali a zistitli sme nejake info o odchode lodi a podobne veci. Bolo to velmi prijemne komunikovat s niekym kreslenim do piesku a ukazovanim rukami. A podstatne bolo, ze sme pochopili myslienky jeden druheho. Posledny kokosovy orech sme nezjedli, tak nam ho pekne zaviazal, aby sa dal lahko niest a dal nam ho do ruky, aby sme ho na hoteli zjedli. Po asi 3 hodinach na plazi sme sa vybrali spat a zase sme prechadzali popri miestnych ludoch a vsetci sa chceli opat fotit. Takze foto show po 2 krat. Pred hotelom sme sa zastavili pri zene, ktora predavala kokosove orechy. Hned sa sama spytala, ci nam ho ma osupat a otvorit, ja, ze ano, tak ma usadila na lavicku, dala mi lyzicku a slamky a uz som si popijal svoj kokosovy orech, ktory som si prinesol. Vedla sedel serzant policie a nejaky chlapik, s ktorym sme sa dali do reci, ani neviem ako, ale vysvetlovali mi vselijake veci o meste. Ked prisla Sasa, urobili jej miesto, aby sme si mohli v klude vypit a zjest nas kokos. Este sme ju poprosili, aby ho rozpolila, aby sa lahsie vyjedal(na Slovensku asi nemozne, ze si prinesies k niekomu svoje ovocie, ze si ho tam ides zjest a este ti ho otvoria a daju pribor a slamky a s usmevom ta usadia). Vidno, ze v Nanukane nie je vela bielych turistov, lebo ked sme sedeli na ulici, vsetci okoloiduci si nas vsimali. Po velmi prijemnom dni sme sa isli pripravit na dalsi den – na odchod do Tarakanu. Poznamky: 1 euro = 12 000 IDR Hotel Marami 150000 IDR Obed 20 000 IDR Taxi 5000 IDR Voda 5000 IDR Kokosovy orech 5000 IDR