Let z Manily bol v poriadku, na letisku v KK sme cakali hodinu na bus do mesta, ale marne, ziaden nechodil. Na informaciach nam povedali, ze pride, ale nic nechodilo. Nakoniec sme s jednou japonskou dvojicou zobrali minivan za 20MYR do mesta, doviezol nas az k hotelu, takze to bolo super. Hned oproti hotelu bol seafood market, takze same dobroty, vacsinou zive morske ryby v akvariach, market aj so stolmi na jedenie o rozlohe asi 50 x 50 m, takze taka mala telocvicna plna ryb, stolov a stoliciek s cistym prestieranym a dobrou obsluhou. Ceny za 100g ryb asi 6-10MYR, 15MYR za 100g king prawns a vselijake dobroty ako stone fish, baracudy, morske hady, lobstre, red snapery, atmosfera super
. Vecer sme sa presli trochu po centre mesta, v ktorom bolo vsade plno hotelov a restauracii a vyzeralo to, ze mesto je dost plne turistov. Na izbe sme mali konecne wifi, tak som mohol konecne pozriet maily, uploadnut foto a urobit blog. Na druhy den rano sme si dali ranajky a povodne sme chceli ist na indonezsku ambasadu, ale ako to chodi, mali akysi moslimsky sviatok, takze nic sa nedalo robit, mali sme cas trochu vegetit, dat si oprat veci, pozriet miestne trhy so super ovocim. Pozreli sme aj pristavy a dali si dobry obed v restauracii. Obchody boli skoro vsetky zavrete, takze len taka pohodicka a poobedna siesta na izbe. Vecer sme isli zas do mesta a hned za luxusnym Le Meridien hotelom bol vecerny food market pri mori, jedla od vymyslu sveta, sladke, slane, surove, varene, cerstve ryby, kuracie a hovadzie maso, do toho pokriky obchodnikov, za kolko to predavaju. Ja som robil zopar foto a vsetci sa chceli fotit. Ovocie a zelenina boli tiez pekne a dobre a na zaver vecera sme si dali este cerstvy kokosovy orech. Proste super a to hned vedla luxusneho hotela. Tretie rano sme sa vybrali na ambasadu, kedze tam maju dress code, tak som musel vytiahnut po 3 mesiacoch dlhe rifle z mojho ruksaku, lebo vyzadovali pre vstup dlhe nohavice. Slecna za okienkom bola mila, az sa to zdalo nemozne, no ked nam povedala cenu za viza, pochopil som. Za viza chceli asi 45 euro. Kedze ideme do Indonezie cez Tawau lodou a nie je mozne poziadat o visa on arrival, musime si ich vybavit v Malajzii. Takze sme ostali sokovani, ked viza stoja 25 USD na vacsine letisk. Neostavalo nam ale nic ine, ako si o ne poziadat a nakoniec slecna este povedala, ze zajtra rano si mame po ne prist (mysleli sme si, ze nam ich daju na pockanie), takze to nebolo tiez moc prijemne – platit 2x tolko, ako je bezne a este na ne cakat cez noc. Najsmutnejsie na tom je to, ze tieto informacie nemaju nikde na nete, iba na plagatoch pri okienku (asi vedia, preco to nezverejnuju). Z ambasady sme isli hned na vylet na ostrov Mamutik.
Lod bola rychla, v pohode (25MYR). Cestou sme si kupili este jednu masku a snorchel (30 MYR). Pekne nam zacalo prsat a Sasi bolo do placu, po prichode na ostrov vyslo slnko, takze sme sa mohli pekne snorchlovat, voda super, vsade kopec ryb, zopar peknych koralov. Na ostrove bolo nejake jednoduche ubytovanie, ale extremne predrazene (200 alebo 300MYR/noc) a bolo tam taktiez vela turistov hlavne z Taiwanu, Honkongu a Ciny. Vsetci mali pri snorchlovani kriklave vesty (lifejacket), aby sa neutopili, tak to vyzeralo ako skola plavania. Na druhej casti plaze boli drobne meduzy, ktore trochu prhlili, takze to nebolo najprijemnejsie. Ked sa znovu spustil lejak, schovali sme sa pod stan do dive centra, kde sa zrovna mladi anglicania ucili teoriu (pekne miesto na ucenie potapat sa, ale asi trochu drahe). V podstate na Filipinach boli obdobne ostrovy, ale nie tak preplnene ludmi. Pri navrate nas zase zastihol lejak, takze trochu vzrusa na koniec vyletu. Cesta na hotel bola trochu smyklava, lebo chodniky maju vyobkladane obkladackami. Vseobecne v meste bolo vidiet, ze zivotna uroven je dost vysoka, v KK plno obchodnych centier, bank, hotelov, restauracii a taxikov. Mestska doprava nic moc. Vecer sme isli pozriet na vecerny market, kde sme sa najedli za 7MYR obaja, jedlo bolo super, dali sme si zas cerstvy kokosovy orech, pricom sme pozerali ako mladi asi 8 rocni malajci tancuju moderne tance. Sasa si s nimi trochu zatancovala. Po veceri sme isli na hotel a oddychovali. Dalsie rano som sa vybral po viza, Sasa sa zatial pobalila a vyrazili sme na cestu do Sandakanu. Na stanici sa na nas vrhli konduktori z 5 spolocnosti, ktori nam chceli predat listok a hucali tak, ze sme sa ani nepoculi. Tak sme si vybrali bus, ktory uz mal odist. Cesta do Sandakanu bola pekna, prechadzali sme cez kopce s vyhladom na nadherne udolia.
Poznamky Ubytovanie Lavender Lodge 70 MYR/noc s ranajkami
Lod Mamutik island 25 MYR
Vecera restauracia 8 MYR
Vecera Market 3.5 MYR
Obed 6 MYR
Bus KK-SANDAKAN 30 MYR
Lokalny Bus 2,25 MYR
Voda 1,5 L 1,8 MYR
Viza Indonezia 175 MYR
Banany KG 2MYR
Kokosovy orech 3 MYR
Odlet Do Puerta sme prisli na obed, cesta minivanom bola vcelku fajn, za 6 hodin sme presli asi 250 km s 20 minutovou zastavkou na obed. V minivane sme mali vlastnu sedacku, takze to bolo super, ale miesta na nohy bolo velmi malo, cize moc pohodlne to nebolo. V Puerto Princesa sme sa stihli najest a dal som sa po mesiaci oholit a ostrihat v lokalnom holicstve za 50 php, co sa mi zdalo fakt malo, lacnejsie ako v Indii. V Puerte sme mali pocit, ze sme naspat v civilizacii, elektrina bola non stop, rozne restauracie a obchody, velky market s nepremrstenymi cenami, internet v hoteli a dokonca zadarmo, tak sme si pozreli email a veci na nete po dlhsej dobe. Na uliciach sme si vsimli, ze tu mali strasne vela holicstiev, kadernictiev a beauty salonov a nechapali sme, ako im to moze fungovat. Na druhy den sme odleteli na Borneo s prestupom v Manile. Takze na Filipinach som si nakoniec ani nezapotapal, kedze bola na Palawane zla viditelnost, nemalo to zmysel, ale mali sme zase pekne snorchlovanie a boli sme na peknych ostrovoch a plazach, takze urcite sa sem este vratim a pozriem aj podvodny svet.
Po 1,5 hodine sme prisli do El Nida. Mala rybarska dedina s peknou sceneriou skalnatych ostrovov do vysky asi 150m, taka mila zatoka. Jedna hlavna ulica s par desiatkami ubytovani, ale zial vsetkymi plnymi. Ceny, za ake tu ponukali ubytovanie, sa splhali k europskym a uroven sluzieb dost slaba. Snazili sme sa tu najst nieco na ubytovanie, po 2 hodinach a prejdeni vsetkych hotelov sme este vosli do bocnych uliciek, kde sme nasli poslednu volnu izbu za 800php v novom penzione, takze to bol super deal. Hned sme to zobrali a ubytovali sa. Isli sme pozriet za Jimom a Ivkou, ktori mali byt niekde v El Nide. Sadli sme si do jednej restauracie a hned si k nam prisadol Jimo a zistili sme, ze byvaju za rohom, takze super. Po obede sme sa vybrali na plaz osviezit sa a pokecat s Ivkou. El Nido bolo fakt plne, pocas cinskeho noveho roku sa tu vystriedali asi vsetci expati z Azie, vacsinou biely chalan a cinanka. Restauracie tiez boli plne, hotelieri si strielali ceny od brucha. Od nas za izbu, v ktorej byval Jimo, pytal 700php (bez vlastneho wc a sprchy) a Jimo za nu tyzden dozadu platil 450php. Bolo jasne, ze s klientami nemali problem. Ponuka vyletov na ostrovy bola vsade dostupna za rozumnu cenu, takze sme si vybrali 2 vylety. Jeden sme dali spolu s Jimom a Ivkou hned druhy den. Vecer na plazi sme videli, ako si deti ziju spokojny dedinsky zivot a hraju sa na plazi, tancuju a spievaju a raduju sa zo zivota, ziadna hlasna muzika. Elektrina v El Nide bola od 14.00 do 6.00 rana, no niekedy pustili elektrinu iba na 3 – 4 hodiny denne, ako sa im chcelo, takze sme museli behat s celovkami a lampasmi v hoteloch a vecerat s lampami. Raz sme si isli kupit nejaky hamburger v jednom stanku a hned nas zavolali dovnutra, ze aby sme necakali na ulici, tak sme isli, posadili nas do obyvacky a zacala sa s nami rozpravat strasia 82 rocna pani s cistou anglictinou a pytala sa odial sme a kde sme boli a zatial nam jej vnucka pripravovala hamburgery. Pani nam povedala, ako sama isla do Australie za synom a ze sa chysta za druhym na Novy Zeland. Proste 80 rocna filipinska pani si cestuje sama po svete akoby sa nic nedialo. Boli sme z toho milo prekvapeni, a to potvrdilo aj to ze filipinci su velmi mili ludia. Po par dnoch sme sa isli pozriet na vzdialenejsiu plaz, kde bol rezort Las Cabanas. Plaz bola velmi pekna, kokosove palmy, cisty piesok a nadherna tyrkysova voda, more ciste s piesocnym dnom, zatial jedna z najkrajsich plazi, aku som videl. Bolo na nej zopar turistov, stretol som tam aj holandsky par, s ktorym sme uz isli v buse do Sabangu a dohodli sme sa, ze ich prideme pozriet so Sasou, lebo sme chceli od nich nejake informacie o Sulawezach, kam chceme ist. Tricyklisti tu boli asi jedna velka mafia, ceny pre bielych tu davali turistom asi 10x viac ako domacim, takze taky rasizmus a diskriminacia na Filipinach funguje, podporovane este aj miestnou vladou. Ked bieli chceli stopnut auto, aby ich odviezlo, tak im sofer povedal, ze radi by ich zobrali, ale nemozu, lebo cestou naspat by im rozbili okno alebo poskodili nejako vozidlo. Takto si tu autobusari, jeepneysti a tricyklisti drzia astronomicke ceny pre turistov a zastrasuju ludi. Miesto toho, aby nakupili nove autobusy s oknami a klimou, aby sa cena listka rovnala aj sluzbam, ktore ponukaju, tak tu zastrasuju jeden druheho. Co na tom, ze vas vozia spolu s rybami, z ktorych obcas voda kvapka na vas alebo sliepkami a uhlim. Takto to maju nastavene a zrejme im to vyhovuje a turista moc nema na vyber, lebo je to tu trochu zaostale. Ale to asi dava caro Palawanu. Po 7 nociach stravenych v El Nide sme sa vybrali do Puerto Princesa.
S busom sme prisli prave vcas a po zaplateni 30 MYR a 10 MYR za kameru nas vpustili do vnutra pozriet sa na orangutany, ktore sa tu pripravuju na vypustenie do volnej prirody. Po prejdeni asi 100m po smyklavom drevenom chodniku sme nasli asi 300 turistov, ktori cakali, kedy pridu orangutany zobrat si potravu a ukazat sa turistom na fotenie. Ked ranger zacal vytahovat ovocie, poslusne vsetky prisli k nemu za sprievodu cvakani fotoaparatov a zvukov inych druhov opic a my sme vedeli, ze sa ide nieco diat. 3 orangutany pomalicky zliezli dole, sadli si na podium s rangerom a on im podaval ovocie ako si ludia podavaju chleba pri stole (zaujimava priprava do divociny). Turisti mali cas robit si fotky a pozerat sa asi zo vzdialenosti 10 metrov, ako si vychutnavaju ovocie. Po asi 30 minutach, ked boli najedene, zacali odchadzat a nechali zbytok ovocia druhym opiciam. Tie sa tam potom zacali klbcit o zbytky. Orangutany vyliezli naspat do korun vysokych stromov. Zvacsa americki a anglicki turisti si porobili fotky a mohli odist na dalsiu “holywoodsku atrakciu”. Ti stastnejsi mali este specialne povelenie na vstup do dalsej zony. Ked sme odchadzali von, tak nas sprevadzali mensie opice, ktore popri nas prechadzali a zabavali sa a vacsina ludi bola vo vytzeni, ze opice su tak blizko nich. Pre nas to nebolo nic extra, lebo v Kambodzi a Thajsku su miesta, kde ich stretnete viac a su odvaznejsie ako tu. Ked sme vysli, tak sme si mohli pozriet dokumentarny film o Sepilok Orangutan Sanctuary (taka americka samoreklama – dobry marketing), taktiez sme si mohli pozriet, ako sa stat adoptivnym rodicom a podobne vytahovacky penazi od bohatych ludi zo zapadu. Po skonceni celeho divadla sme zistili, ze vacsina ludi je uz prec. Par ludi tam zostalo a divilo sa, ze ci je to vsetko? Proste po zaplateni za pol hodiny pozerania sa na 3 orangutanov a prejdeni sa asi 300 m po chodniku, kde si tak akurat tak nohy mozete dolamat a po pozreni si propagacneho filmu vam oznamia, ze ked chcete, mozete si po obede (o 4 hodiny) pozriet druhe krmenie. Tak sme sa radsej vybrali na autobus do mesta. Smiali sme sa na tom, ako sme mohli byt taki naivni a naletiet takemuto masovemu biznisu, ktory zvlast na Borneu je organizovany par spolocnostami. Bol to najhorsi zazitok v Malajzii. V meste sme si dali obed, pozreli sme si miestny trh, odpocinuli si, lebo na druhy den nas cakal odchod do Tawau, odkial sme chceli prejst do Indonezie. Tretie rano sme zobrali taxi a isli sme na autobusovu stanicu, kde sme chceli stihnut prvy bus, aby sme stihli lod do Indonezie. Bus stal 42 MYR, co bolo dost a autobusy nevyzerali najlepsie, takze sme zobrali ten, co isiel prvy, aby sme v Tawau boli co najskor. Ked sa bus pohol, zdalo sa nam, ze ide nejako pomaly, ale neprikladali sme tomu velku vahu. V polovici cesty zme zistili, ze sme urobili velku chybu, lebo autobus isiel asi 50km za hodinu, stal na kazdom rohu a naberal vsetkych ludi so vsetkymi kramam (furiky, krabice, plne vrecia, …). Mal to byt expres bus, ale viac ako 50 mu to neslo. Esteze mu ako tak fungovala klima, inak by sme sa uvarili. Zacali sme mat obavy, ze lod nestihame a ze budeme musiet spat v Tawau. Posledna lod mala odchadzat o 15 hodine a autobus dorazil do Tawau o 14.51, takze cesta co ma trvat maximalne 5 – 6 hodin, trvala 8 hodin. Na presun a colne odbavenie sme mali teda 9 minut, co znelo ako nemozne. Po 15 minutach chodze sme sa dostali do pristavu a hladali lod. Nastastie pre nas dochvilnost tu nehra rolu, tak nam predali listok a povedal, ze lod odide o 15.30, takze sme mali kopec casu – 15 min. Ked sme sa postavili do rady na odbavenie, tak to vyzeralo na hodinu. Nastastie prisiel kapitan lode, ukazal, ze mame ist za nim, zobral pasy, dal ich do okienka a uz sme boli na rade. Isiel dalej, ukazal, ze si mame ist kupit listok na vystup z mola, tak sme si ho kupili a zavreli nas do takej klietky plnej ludi, ktori evidentne cakali na nejaku lod. Za chvilu sa otvorili dvere a vsetci sa zacali tlacit a to uz na nas kapitan maval, aby sme mu dali vystupne listky a isli za nim. Takze nalozeni, kazdy s 2 ruksakmi, sme sa tlacili cez asi 20 Indonezanov. Po chvilke sme sa pretlacili k dveram, kde nas pustili a isli sme na lod. Osobna lod plna vsetkeho mozneho tovaru a samozrejme aj ludi. Pristavni robotnici nosili a nakladali vsetko mozne – stresnu krytinu, krabice, ryby, atd…. A mali dost naponahlo, lebo lod sa uz hybala. Vsetko sa nakoniec nalozilo a nas usadili do 1 rady, predtym tam lezal nejaky ujo na 3 sedadlach, ale poslali ho dozadu. Takze vystresovani a spoteni ako mysi sme to stihli. Pred nami bola orazovka, kde pustili video z Love Parade v Berline. Predtym tam isiel nejaky malajsky romanticky film a ked sme prisli, tak nam pustili toto. Vsetci to sledovali a nechapali….naspeedovani mladi nemci, lesby, gayovia tancuju na techno hudbu a ukazuju svoje tela, bozkavaju sa, no uvolnena nalada a v tom sa dve zeny pobozkali a vsetci pozerali na nas, ze co to je a smiali sa … az tam sme zistili, ako su nase svety vzdialene. Vacsina z nich vidi bieleho raz za rok a raz za rok im pustia na lodi video z Love parade a myslia si, ze to je nas kazdodenny zivot, lebo im v tv idu pribehy zo zivota. A tazko im vysvetlite, ze to nie je normalne a ze tak nezijeme. Takze ti obycajni ludia si musia robit o nas bielych nazory na zaklade divnych videii. Za 2 hodiny sme dorazili do Indonezie, do Nunukanu.
Deti chodili po pitnu vodu, kupali sa same v mori, proste normalny zivot osady. Na plaz bolo trochu tazsie sa dostat cez scaly, miesta plne morskej travy a listov z paliem. Plaz bola sice pieskova, ale dost zanedbana a plna flias z mora. Prilahle pozemky uz maju skupene ludia a cakaju na nejaky developersky zaujem. Cestou naspat som uvidel v osade jedneho chlapa, ktory mal rozlozenu sachovnicu s kamienkami. Ked som sa na nu pozrel, hned sa opytal, ci hram damu, ja ze hej, tak sme si hned zahrali. Skoda, ze sme si nevysvetlili pravidla vopred ☺. Hralo sa s 3 radmi figurok (v nasom pripade kamienkov) a skakalo sa vpred aj vzad , to som zistil az na posledny ta, takze som prehral a potom sme dali sach a som mu ukazal, ako sa hra sach. Medzi tym som sa ho opytal, ci nam vie urobit vylet na ostrovy a on, ze jasne za 800php cela lod a ze nam vie urobit vylet za 500php na najvacsie jazero na ostrove. Takze sme sa dohodli na druhy den rano, ze ideme na vylet. Rano sme kupili za 50php este jednu rybu a nejaku ryzu a nasadli sme k nemu do mini vanu a sli sme na jazero. Cestou sme mali mensie technicke problemy s autom, ale to bolo v poriadku, vsetko sa zvladlo. V aute boli s nami este jeho vnukoviam a synovci, takze bolo veselsie. Auto sme museli nechat asi 15 minut pred cielom, lebo cesta bola zaplavena, takze sme sa prebrodili peso. Priroda tu bola nadherna, nedotknuta clovekom, stromy divoko rastuce, dzungla tmava, ze cez nu nebolo vidiet na jazero s divymi vtakmi. Pri brehu sme hned zalozili ohen a zacali nam piect rybu, co sme si kupili rano. Ja so Sasou sme si zobrali lod okolo jazera a zobrali sme aj decka z auta a isli sme. Bolo to nadherne jazero, kde nebolo vidiet zasahy cloveka, sem-tam sa objavila bambusova chatrc stojaca pri brehu. Proste nadhera. Po hodinovej jazde sme sa vratili a uz nas cakal obed, ryba s ryzou a sojova omacka so zeleninou. Ryba bola vynikajuca, ciste biele maso. Sasa povedala, ze lepsiu rybu v zivote nejedla. Potom sme si pozreli miestnych ako kupu buffalo vo vode a chytaju ryby. Po kratkej sieste sme sa vybrali naspat k autu, lebo Babu (rybar z Tay Tay) mi chcel ukazat este jeden ostrov, ktory ma na predaj. Ked sme prisli k mini vanu, tak Babu zistil, ze stratil kluce od auta, takze sa vybral najst kluce a my sme ho mali cakat pri aute. Po 20 minutach sa vratil aj s klucom, ze bol spadnuty pri ohni. Cesta k ostrovu bola dost zla, po nespevnenj ceste, ale dalo sa to prezit. K tomu ostrovu sme museli prejst peso cez mangrovniky. Chcel zan asi 10 000 eur, co je dobra cena, ale to miesto asi nebolo najlepsie. Potom nas zobral do hotela, kde sme sa dohodli, ze vecer sa zastavim u nich doma. Vecer sme sa dohodli, ze rano o 8 sa ideme pozriet na ostrov s lodkou. Zial rano sme sa zobudili a bolo zle pocasie, taj Sasa povedala, ze chce odist, takze sme nevedli kam, ale odisli sme – bud El Nido (ktore bude asi plne ludi) alebo Puerto Princesa. Ked nas tricykel doviezol na stanicu, bol tam bus do El Nida, tak sme sa vybrali tam.