Moje cesty po Azii

Bodgaya je putnicke miesto pre budhistov, kde bol osvieteny pod stromom Budha. Chodi sem vela turistov z budhistickych krajin. Je tu viacero klastorov, pricom kazda krajna ma svoj a je tu nadherna velka socha Budhu. Prvy den sme viac menej boli na izbe a vecer sme sa isli najest. Zistili sme, ze tu je velmi vela komarov. Po veceri som sa citil nejaky slaby, trochu ma bolelo hrdlo, tak som myslel, ze to bude asi a ze to prejde.V noci som sa zobudil na ohromnu zimnicu, triaslo ma, musel som zobudit Brana, aby ma prikryl s jeho teplym spacakom (kedze ja som svoj uz poslal na Slovensko). Dal som si paralen a spal som dalej. Teda snazil som sa spat dalej. Bolelo ma cele telo, kazdy pohyb bol bolestivy a hlavu mi islo odtrhnut, oci ma neuveritelne boleli a do toho ta strasna zimnica. Hned ako sme rano vstali, isli sme k doktorovi. Poslali nas k miestnym doktorom, ale nikto nebol v ordinacii alebo nas posielali prec. Jedina moznost, ktora ostavala, bolo ist do mesta Gaya asi 20 minut autoriksou. Citil som sa velmi slaby, nedokazal som ani udrzat hlavu vzpriamenu a do toho bolest hlavy a oci – proste kombinacia toho najhorsieho a do toho este problemy s travenim. Nikomu to neprajem. Do nemocnice sme prisli okolo 9 rano. Samozrejme bola plna ludi, ked nas uvideli na recepcii, zaregistrovali ma, zaplatili sme vstupny poplatok a cakali na doktora. Za 20 minut nas zavolali, ze mame ist k doktorovi. Potesilo ma, ze nemusime cakat v rade. Ked sme cakali v ordinacii, sedeli tam este dvaja Indovia a dvaja asistenti doktora. Bolo mi tak zle, ze som si musel lahnut na lehatko. Ked prisiel doktor a uvidel ma a povedal som mu, ake mam problemy, tak skonstatoval, ze mam lahku malariu (co ma potesilo, lebo s Branom sme si mysleli, ze to je horucka Dengue). Doktor bol velmi mily, hovoril anglicky s tvrdym indickym prizvukom, ale podstatne bolo, ze to bol dobry clovek. Porozpravali sme sa s nim o Europe, o politike vo svete, o Slovensku a bolo vidiet, ze je rad, ze sa s nami moze rozpravat. Personal nemocnice si nas chodil obzerat ako atrakciu. Ku koncu doktor povedal, ze od nas nechce ziadne peniaze, tak nam ich vratil a zobral si asi 50 rupii (co je asi 80 centov) za antimalarika a dalsie dva lieky. Povedal som mu, ze pri problemoch s travenim v Izraeli mi pomohla Coca Cola a spytal som sa ho, ci nou mozem zapit lieky. Tak zazvonil na zvoncek, ihned prisiel jeden clovek z personalu a poslal ho kupit colu. Za 5 minut bola cola na stole a doktor trval na tom, aby som zjedol tabletky. Tak som ich zapil, este sme sa potom spolu rozpravali a povedal nam, ze mame este pockat. Bolo nam blbe zaberat ordinaciu, ked vonku cakalo asi 20 ludi, ale v Indii cas nehra rolu. Chceli sme zaplatit za colu, ale nechceli od nas peniaze, ze to je v poriadku. Ked sme vysli na ulicu, jeden z personalu isiel zohnat autoriksu. Nasadli sme a isli do Bodhgaye. Po uziti liekov bolesti hlavy ustupili. Takze som lezal a potil sa. Doktor nam dal jeho telefonne cislo s tym, ze mu mame zavolat vecer o siedmej, ako sa citim. V noci som mal zaludocne problemy, takze som toho moc nenaspal, preto som bol rano rozhodnuty ist opat za doktorom. Mali sme uz kupene listky na vlak na 23.00, tak sme sa odcheckovali z hotela a isli sme do Gaye, kde sme pri stanici nasli hotel, zlozili sme si v nom veci a isli k doktorovi. Doktor nas zase vrelo prijal. Povedal som, ake mam problemy, dal mi lieky a povedal, ze do dvoch dni to prejde. Bolo velmi prijemne sa s nim porozpravat. V jeho ordinacii bolo vidiet, ako v Indii funguje kastovy system. Pri stole mal 3 gombiky, ktorymi si volal svoj personal, ked nieco potreboval. Nahodou sme sa ho opytali, ci nevie, ako to funguje s nasim listkom, ked sme boli na waiting liste (co znamena, ze vies, kedy, kam a s ktorym vlakom ides, len nevies, kde mas miesto a to sme potrebovali zistit). Pozrel na listok, zazvonil na zvoncek a hned prisiel clovek, ktoremu to dal vybavit. Za 5 minut sme mali napisane cislo vagonu a cisla miest. Popritom zazvonil na dalsi zvoncek a priniesli mu mapu sveta. Vytiahol lupu a pozeral na mape, kde je Slovensko. Porozpravali sme mu nas plan cesty, on si zapisoval nazvy leteckych spolocnosti, ktore sme mu radili a podobne. Od doktora sme isli do hotela a tam sme ostali nakolko v Gaya nebolo najprijemnejsie. Vecer o 22.00 sme sa vybrali na stanicu, kde to bolo dost drsne. Vsade po zemi lezali ludia, spina najvacsia, prach, zapach z vykalov, plno komarov a vsetci na nas pozerali, ako na mimozemstanov. Nikto sa neusmieval, iba zizali. Po nasich cestovatelskych skusenostiach sme si s Branom povedali, ze uz mame Indie plne zuby a tesime sa do Thajska. Vecer som sa uz citil lepsie, nemal som uz horucku, ani bolesti hlavy a svalov, aj zaludocne problemy pominuli. Akokolvek bolo, musim povedat „velke vdaka“ Branovi za to, ze sa o mna postaral a ze to so mnou vsetko obehal a pomohol mi v tom najhorsom.Toto su situacie, ked clovek zisti, akeho ma dobreho kamarata.

Teraz uz som ok.

Mali sme uz kupene listky na vlak na nasledujuci den. Este som poslal balik na Slovensko a vratil sa na hotel a isli sme na jogu ako kazdy den o 16 tej. Boli sme trochu unaveni, tak sme si zobrali riksu. Hodina jogy nebola najlepsia a este sme sa tam aj zdrzali asi 10 minut. Isiel som ja, Brano a Francie. Francie sa pytala na nejaky druh jogy, tak sme jej chceli ukazat, v ktorej ulici to je. Ako sme isli uzkymi ulickami Old City, zrazu sme poculi vybuch a tlakova vlna poriadne zatriasla starymi budovami (trochu popadala omietka). Hned som vedel, ze ide o vybuch, co som povedal aj nahlas, ale myslel som, ze to bola nejaka propanbutanova flasa, na ktorych sa tu vari. Kedze som videl, ako ich prenasaju a uskladnuju, tak by som sa necudoval, ze jedna obcas buchne. Presli sme asi 10 krokov, ked sa zrazu oproti nam zacali rutit ludia na motorkach, bicykloch, aj peso – v tesnej ulicke to bolo na knap. Iba sme poculi, ako jeden Ind povedal, ze tam vybuchla bomba a ukazal, aby sme isli naspat. Obchodnici hned zacali zatvarat obchody a vypinat elektriku.
Kedze Old City je jedno z najstarsich miest na svete, tak sme sa nechceli zamotat v ulickach, lebo je to fakt labyrint, tak sme isli ku Gange. Pocit strachu sme nemali, len ked presla ta tlakova vlna a pozrel som na tie steny starych domov, ako sem-tam omietka pada z nich, tak mi nebolo vsetko jedno. Pri rieke sme videli, ako sa okolie hlavneho ghatu vyprazdnilo a ako ludia odtial utekali prec. Najparadoxnejsie bolo, ze hned vedla, kde to buchlo, pokracovali v ceremonii puja, co ma zaskocilo, lebo som vedel, ze sa muselo stat nieco vazne. Ja som navrhoval, aby sme presli popri rieke, ale stretli sme dvoch Americanov a ti povedali, aby sme tadial radsej nesli. Videli sme, ze na krajnom ghate nesvieti svetlo a bolo tam zopar vojakov, ktori dobehli z blizkeho stanoviska, kde strazia vstup do Golden Temple (vseobecne okolie Golden Temple je strazene nonstop s tazko odetym vojskom), takze sme sa rozhodli, ze nejdeme popri rieke a isli sme smerom na Gaudiu a potom sme si zobrali riksu. Cestou sa k nam pridala jedna Anglicanka, ktora vyzerala dost vystrasene, musela byt velmi blizko. My sme boli asi 200 metrov od vybuchu. Ulice sa zacali vyprazdnovat, obchody vsetky zatvarat a riksi bolo coraz menej. Zobrali sme dve rikse a sli sme na Assi ghat, kde sme byvali a tam sme si dali veceru.
Neznama Anglicanka sa odpojila, ze ide hladat nejaku znamu, co s nou byva. Informacie k nam prudili priebezne, ze 6 turistov zranenych a podobne. Prvu sanitku som videl ist asi za 15 minut. Potom behali asi este 2 hodiny. Policajti tiez behali na autoriksach ako blaznivi. S odstupom casu, ked si to uvedomujem, nemal som strach, neprepadli sme panike, ale na druhej strane sme mali velke staste, ked si uvedomim, ze predoslych 7 dni som chodil okolo miest vybuchu v danu dobu a pozeral som na ceremoniu a robil si fotky a rozpraval sa s ludmi. Mozem dakovat ucitelke jogy, ze sme sa zdrzali.
Ak by to tak nebolo, asi by sme teraz mali dost velke problemy. Co som sa dopocul od miestnych, nieco taketo sa stalo uz treti krat za posledne tri roky. Pocas mojho pobytu vo Varanasi som vobec nemal pocit, ze by sa nieco take mohlo stat, obzvlast, ked som videl tolko ozbrojenych vojakov.

Ked sme rano vystupili z vlaku, bol som pripraveny na ten najtvrdsi a najhorsi hassle taxikarov a riksarov. Hned nas obklucili. Ti dvaja Cinania boli v soku, co sa deje. Peso sme vysli zo stanice, lebo tam sa na nas vrhali ako supy na zdochliny. Na ulici sme po chvili zjednali riksu k hlavnym ghatom, kde sme si chceli najst hotel. Vo Varanasi je to fakt preludnene, proste vsade ludia a tlacenica. Kedze som mal ruksak na chrbte, tak vsetci, ktori vedeli trochu anglicky, ponukali riksu, hotel, restauraciu a podobne veci, samozrejme za astronomicke ceny. Dal som sa do reci s jednym dohadzovacom, vravel, ze ma izbu za 250 rupii, tak som siel s nim, po 5 minutach chodze sme boli v hoteli a recepcny mi povedal, ze maju izby od 750 do 2000 rupii, tak som chlapcom povedal, ze takyto podvod je primitivny a ze to mozu skusat na niekoho ineho. A s usmevom som odisiel. Rozhodol som sa, ze uz nesmiem nikomu naletiet. V starom Varanasi to bolo fakt rusne, tak som sa vybral na juh. Cestou som si pozrel vsetky ghaty a hlavne zivot, co sa odohrava pri posvatnej rieke Ganga. Ludia sa tam chodia kupat, hned vedla peru pradlo a vedla nich hadzu popol do rieky. Co vyzera asi tak, ze popol mrtveho plava na hladine a ide k tomu, co perie pradlo v nie najcistejsej vode a on pusti do vody trochu saponatov a potom sa ludia v tom kupu. Kedze sa jedna hlavne o duchovnu ocistu, ludom to je jedno. Proste ina kultura. Popri ghatoch vidiet, ako sa tam pasu kravy na schodoch, taktiez je tam vela koz, psov, nejake kacice a sliepky. Toto vsetko sa deje na nabrezi pri ghatoch, kde su kaviarne a restauracie, samozrejme v indickom style s dobrou kuchynou. Ludia si na schodoch susia oprate pradlo, taktiez tam susia kravsky trus na kurenie. Proste pri rieke to stale zije. Nakoniec som si nasiel ubytovanie v kludnejsej casti Assi ghat, kde nebol taky hluk. Ale ludi bolo vsade vela. Kedze sme sa s Branom dohodli, ze ho budem cakat vo Varanasi, mal som kopec casu. V okoli Assi ghatu bolo zopar dobrych restauracii aj s europskou kuchynou a kopec poulicnych stankov s drobnym obcerstvenim. V centre mesta som si nasiel skolu jogy doporucenu Lonely Planet, tak som sa tam prihlasil. Takze som mal o program postarane. Tri dni, kym som cakal na Brana, ubehli velmi rychlo. Chodil som popri rieke po ghatoch, fotil a natacal a kochal sa roznorodostou farieb, budov, siat, zvierat. Ked som sa vraciaval z jogy, tak kazdy vecer bol slavnostny ceremonial – davanie puja (pudza). Je to vlastne hinduisticky obrad, tuto pudju davaju rieke Ganga, aspon tak mi to vysvetlili domaci. Prebiehalo to asi tak, ze na dvoch hlavnych ghatoch boli podia, na ktorych muzi obleceni v oranzovych kostymoch tancovali, modlili sa a robili pozy s ohnom a svietnikmi. Zo zadnej strany sa modlili miestni ludia a turisti si to fotili. Kedze islo o modlenie sa k rieke Ganga, vacsinou boli vsetci otoceni k rieke. Na rieke boli zaparkovane lodky s turistami a miestnymi, ktori to sledovali z vody. Ti taktiez pustali dole vodou zapalene sviecky s kvetmi, co bolo v tej tme velmi pekne. Tento ceremonial trval asi hodinu a to kazdy den. Dalej vytvorili na rieke plavajuce podium, na ktorom vystupovali deti s divadelnym predstavenim. O par ghatov dalej zase palili tela mrtvol a cele rodiny pozerali, ako horia tela ich pozostalych. Proste zazitky plne kontrastov pre ludi zo zapadu. Pre mna sa to uz po 3 dnoch stalo rutinou, kedze som to denne absolvoval aj styri krat. Brano prisiel po 3 dnoch a rozpraval zazitky z cesty z Nepalu a ja mu zase moje, ako kde bolo. Bavili sme sa, co dalej, kam ist a kedy. Kedze sme si zvykli na ten chaos, tak sa nam aj zapacilo a rozhodli sme sa tu zostat 4 dni. Chodili sme na jogu a vychutnavali si restauracie a zivot pri Gange.

Prechod z Nepalu do Indie bol velmi zabavny. Autobus nas vylozil pred hranicou. Vyzeralo to ako velke trhovisko, vsade vela obchodikov, plno ludi a iba zavora, pri ktorej stala vojacka. Naznacovala, ze to je asi miesto, kde konci krajina. Zo vsetkych stran ma volali, aby som si tam vymenil peniaze. Ako som si vykracoval, zrazu z jedneho obchodu vybehol indicky colnik a ze chce vidiet pas. Dal som mu ho a on vravi, ze potrebujem vystupne viza z Nepalu a poslal ma naspat, ze si mam ist po ne. Tak som isiel naspat po vystupnu peciatku. Nepalcov a Indov nezastavuju, ti si prechadzaju v pohode, iba obcas niekomu nazru do tasky a ide sa dalej. Neviem si predstavit, ze by kazdy mal mat pas a dostavat do neho peciatku; to by boli asi stvorkilometrove rady ludi z kazdej strany. Takze na nepalskej strane mi dali vystupnu peciatku a isiel som naspat do Indie.
Kedze som uz vedel, v ktorom obchode sedia colnici, tak som tam prisiel a vyplnil tlacivo. Colnik ma este upozornil, aby som si dal pozor na veci, aby mi ich nikto neukradol. Colnici boli v civiloch a len tak sa ponevierali. Mali bokom odstaveneho asi thajskeho mnicha, ktory mal zrejme problem s vizami, takze nieco si vysvetlovali, akoze velky problem. Mnich zpod rucha vylozil hrst bankoviek, hodil ich na stol a sup uz boli v sufliku a colnik ho nechal s usmevom ist. Ja som v Bratislave ziadal o dvojvstupove viza, ale dostal som ich tak, ze mi dali jednovstupove a potom to prepisali, ze su dvojvstupove a dali tam podpis. To sa nepozdavalo mojmu colnikovi, tak sa isiel za sefom opytat, co s tym. Sef asi vedel citat a bolo to tam po anglicky, sice rukou napisane, ze to plati na 2 vstupy, takze ma nechali ist. Na indickej strane bolo vidiet rozdiel oproti Nepalu. Dotieravi obchodnici, auta a motorky trubia vsade a na vsetko. Na hranici som nasadol na autobus do Gorakpuru.
Cesta bola v pohode, len s tym, ze autobusar stale strasne hlasno trubil. Trubil na vsetko – na zvierata na ceste, na auta, co sa rutili v protismere, na motorky, co predbiehal a aj na ludi, aby naskocili do nasho busu, aby zarobil co najviac. Takze za minutu zatrubil asi 20 – 30 krat. Do Gorakpuru sme prisli okolo 18 hodiny a mne zostalo este 5 hodin do odchodu mojho nocneho vlaku do Varanasi. Gorakpur nie je najbezpecnejsie mesto a vyzera velmi zle, neodporucam nikomu sa tam zdrzat dlho. Najedol som sa a isiel som na stanicu, kde plno ludi uz unavene cakalo (lezalo alebo spalo na zemi). Ked zverejnili, kam pride moj vlak, isiel som na peron. Prisiel jeden mlady Nemec, ze konecne vidi niekoho bieleho a moze sa porozpravat.  Okolo ludi, co spali na zemi, behalo zopar hlodavcov. Ked prisiel vlak, radsej sme odisli najst si miesto. Ja som mal prvu triedu, takze to bola pohoda oproti ostatnym. V kupe som bol s cinskym parom a jednym Indom. Rano sme sa zobudili vo Varanasi.