Moje cesty po Azii

Z Pokhary som vyrazil s Lukasem a Jankou (z Dorkinej skupiny) do Chitwanu pozriet sa na Safari. Brano ostal v Pokhare, ide skusit Parahawking, na vylety a este si vybavit viza do Indie. Stretavame sa za 6 dni asi v Lumbini. Cesta bola fajn, taky Indian style. Isli sme miestnym busom, takze to pekne hadzalo a nebola nudza o zazitky. Raz sme prestupovali a nakoniec na poslednych 7 km cesty sme si najali koc s konom, paradna skusenost, do hotela sme prisli na povoze s konom :). Majitel Karma nas uz cakal, kedze Lukas s nim uz doobeda telefonoval. Ubytovali sme sa a Karma nam povedal informacie o parku a nieco o sebe. Vyrastal v parku, takze sa tam vyzna. Takeho cloveka sme potrebovali. Na druhy den rano sme sa isli vozit na slonoch; pekna atrakcia, trochu komercna pre mna. Prebrodili sme sa cez rieku na slonom chrbte a isli sme do dzungle. Kedze nas bolo viacej, tak islo asi 10 slonov za sebou (na 1 slonovi sedeli 4 turisti a vodic – pohonic slona). Pozerali sme na rozne vtaky a v dzungli na stromy a zrazu sme zbadali nosorozca s jednym malym, schovali sa do hustiny dzungle. Sprievodcovia boli zohrati, obklucili nosorozca, aby nemohol ujst a pomaly sme sa k nemu zacali priblizovat. Nas vodic bol velmi skuseny a chcel, aby sme si mohli urobit pekne fotky.
Az vtedy sme zbadali, za aku cenu to bolo – proste povedal slonovi vpred a slon isiel, bolo mu jedno, ze je pred nami hustina stromov a lian, slon trhal a lamal, co bolo v ceste a s chobotom potrhal vsetko, aby sme si mohli urobit fotky. S nami sedel este jeden Holandan a rozravali sme sa, ze to je dost drsne, takto nicit prirodu a slon tiez dostal poriadne zabrat. Ked sme si urobili zopar fotiek, tak sme povedali pohonicovi slona, aby sme uz nenahanali nosorozca a nelamali stromy. Kedze som na slonovi nebol sam, nemohol som mu rozkazat, aby sme to nesilili. Po chvili nosorozec akoby zmudrel, postavil sa na otvorene priestranstvo aj s malym a nechal sa pekne pofotit a potom isiel dalej. Spokojni lovci fotiek mu uz dali pokoj. Kusok dalej sme zbadali dalsieho nosorozca, pohonic hned vystrelil k nemu, ale rychlo sme ho zabrzdili a povedali sme mu, nech nejde tak blizko a radsej nech postoji, ze si ho zozoomujeme a tak pofotime. Vydali sme sa k rieke, kde lezali 2 krokodily a vegetili si. Pomaly sme sa otocili a isli naspat. Este sme urobili zopar zaberov vtakov a hodina a pol bola fuc. Po slonoch sme sa vratili na hotel a isli sme sa najest. O 11 hodine nas cakala dalsia atrakcia, kupanie slonov. Isli sme sa pozriet ako kupu jedneho slona. Vsetci na brehu pozerali, ako ho kupu. Kedze sme mali Karmu so sebou, spytali sme sa, ci ho mozeme ist pomoct okupat. Vsetko vybavil a domaci prikazal slonovi lahnut si do plytkej vody a cakal na skrabanie a kupel. Ked som prisiel k slonovi, hned som mu strcil ruku k chobotu, aby si ma ocuchal. Trochu si zafrflal. Isiel som mu trochu poskrabat a ovlazit chrbat, bolo to super vidiet stvortonove monstrum, ako si vegeti a raduje sa, ze mu ludia robia dobre. Bol to velmi prijemny zazitok. Potom sme isli na obed, lebo o 14 tej nas cakal kanoying a prechadzka po dzungli. Pozreli sme si miesto, kde sa vychovavaju male slony. Kanoe, v ktorom sme isli, bolo dost uzke, vysekane z jedneho kusu stromu a ponor malo dost hlboky, takze vech lode bol 7 cm nad hladinou. Plavili sme sa dole riekou a videli sme, ako slony brodia rieku s turistami. Dalej sme videli krokodilov, ktori si vegetili na brehoch rieky a taktiez sme videli krokodily, ktore plavali vedla nas. Viacere boli zamaskovane, cakajuce na svoju korist, zvacsa vtactvo. Po skonceni kanoyingu sme isli do dzungle, kde sme pred tym dostali instrukcie, co robit v pripade, ze uvidime nosorozca, tigra alebo diviakov a inu divu zver. Kedze sme mali dobreho sprievodcu, nicoho som sa nebal, no Janka vyzerala vystrasene a Lukas v pohode. Prechadzka bola ok, velakrat sme poculi ako nejaka zver uteka pred nami, videli sme vela srn a srncov, stromy boli nadherne velke a siroke, mnoho lian a vtakov. V dzungli bolo mnoho termitnych hniezd. Taktiez sme videli supa so sirokym rozpatim kridel. Prechadzka dopadla bez problemov. Potom sme sa isli pozriet, ako sa vychovavaju mlade slony. Bolo to trochu drsne miesto ohradene elektrickym dratom. Slony mali uviazane nohy o retaze, takze sa moc nehybali. Predstavoval som si to inak, ale co uz. Na druhej strane rieky sme poculi ako si Nepalci, ktori prisli na autobusoch, spievaju a zabavaju sa. Pripadalo mi to ako v Afrike – exoticke stromy, miestna hudba, slony, … Na druhej srtrane nas cakal sofer, ktory nas zobral do hotela. Cestou sme videli, ako sa slony vracaju po ceste domov z prace (vozenia turistov). Tesne pred hotelom sme uvideli ako
si dvaja miestni pekne idu na 2 tavach (tavy priviedli z Indie kvoli atrakcii, takze taky obchodny tah, zarabaju aj na tom, co tu nie je). Pekny den plny zazitkov  bol za nami. Vecer sme este skocili na veceru a isli spat. Na treti den sa Lukas s Jankou vybrali na prechadzku na slonovi do dzungle na 4 hodiny, co sa mne zdalo dost, takze som sa v pohode vyspal, naranajkoval a pomaly odisiel do Lumbini.

V Pokhare sme sa vecer ubytovali v casti Lake side, co je turisticka stvrt, kde sa turisti po treku davaju dokopy. Su tu puby, restauracie, hotely, velmi vela obchodov so vselicim a rozne atrakcie. Stretli sme tu mnoho turistov, ktorych sme stretavali po ceste. Prisla sem aj Dorka so svojou skupinou, takze sme s nimi mohli stravit este nejaky cas pocas 2 dni. Brano si tu dal Parahowking let (nieco ako paragliding, len vedla vas lieta sokol). Ja som tu zostal 5 dni a vydal sa do chitwanskeho narodneho parku. Brano tu ostal par dni a Saso s mamou sa vydali tiez do Chitwanu a potom do Kathmandu.

Kedze z Muktinathu uz isla dost prasna cesta, po ktorej chodili auta, nemalo vyznam chodit po cestach zaprasenych od aut, preto sme dalej isli jeepom. To, ze jeep bol pre 10 ludi a sli sme v nom 14, bolo normalne. Cestou sme este jedneho zobrali, takze nas bolo 15 – proste taky Indian style. V Jomsone sme isli najst autobusovu stanicu a vyrazili sme do Tatopani (tepla voda), kde su teple kupele v prirode. Po namahavej ceste terennym autobusom sme vecer dorazili do Tatopani. Cesta bola fakt drsna, sofer isiel ako blazon, co nebolo lahke hlavne pre slabsie povahy a zeny. Sedeli sme vzadu, kde nas to dost nadhadzovalo, obcas aj vyhodilo zo sedadla, pripadne sme si hlavu udreli o strop autobusu. Po jednej takej prihode miestny chlap povedal soferovi, aby isel pomalsie. Miestami sme isli na okraji 500 a viac metrovych utesov, takze cesta bola trochu nebezpecna. V Tatopani sme sa ubytovali a isli sme si dat teply kupel. Boli sme v nadmorskej vyske asi 1250 m.n.m., co znamenalo, ze sme uz v tropickom pasme, kde rastli banany, pomarance a ine ovocie a zelenina. Rano sme sa zobudili a videli nadherny vyhlad na Himalaje. Na obed sme sa vybrali do Benni a Pokhary, kde sme po sedemhodinovom cestovani i vystupili unaveni.

High Camp – Thorong la – Muktinath

Rano o 6 sme vyrazili. Isli sme na to – na vystup cez Thorong la (5416 m.n.m). Rano som si nabral trochu vody a kedze bolo -12 °C, po chvilke som zistil, ze som si oblial ruku vodou, musel som si ju asi 10 minut zohrievat. Ako som isiel, zacalo postupne vychadzat slnko, svietilo na konciare vrcholov a osvecovalo ich oranzovym odtienom, vyzeralo to pekne, az gycovo. Cestou som stretaval ludi, ktori nevladali a podnikavi miestni im hned ponukali odvoz na konoch za mastnu odplatu :). Ked slnko uz vyslo a svietilo na cestu, nebola taka zima a hned sa islo lepsie. Sem-tam boli nejake oblaky, ktore po chvili odisli. Po hodine som sa zastavil v coffee shope, kde som stretol Brana, ktory isiel prvy. V tom mraze padol teply caj velmi dobre. Ked som dopil caj, tak dorazil Saso s mamou a tetou, takze sme boli pekne spolu a vsetko islo, ako malo. Nad  5000 m.n.m. sa tazsie dychalo, takze som musel zvazit kazdy pohyb a hybat sa pomaly, aby sa telo moc nezadychalo. „Pomaly dalej zajdes“ tu platilo tisicnasobne viac ako v nizinach. Po 3 hodinach som mal toho uz naozaj dost, aj ked to nebolo take strme stupanie, ale kazdy kopcek bol zaberacka. Nasi nosici boli vpredu, aj ked nechapem, ako mohli taki mali muzici s takou tazkou vahou ist takym tempom (asi lepsia kondicka). Ked som uvidel na kopci viat vlajky a videl som tam malu budu, bolo mi jasne, ze to je vrchol. Akonahle som ho uvidel, mal som taky pocit, aky sa zaziva par krat za zivot. Zabudol som na chorobu aj vsetku unavu. Aj ked to bolo este asi 15 minut, uz som to ani neregistroval, proste som tam isiel. Na vrchole som zbadal nosicov, ktori mali toho dost a tiez boli radi, ze uz pojdeme len z kopca. Zvital som sa s Branom, zagratulovali sme jeden druhemu, porobili zopar fotiek, dali si caj a medzitym prisiel aj Saso s mamou a tetou, takze sme to zvladli vsetci. Porobili sme este zopar fotiek spolocne a vybrali sme sa dole, lebo prichadzali oblaky a fukal tam vietor. Kedze sme uz isli dole z kopca, tak sa nam islo velmi lahko. Sily tak neubudali, len kolena dostavali zabrat. Cakal nas zostup 1700 vyskovych metrov, co bolo fakt dost. Cesta bol miestami dost strma a moje palicky ma zachranili, ked som sa smykol. Nemat ich, tak by som mal natianute slachy alebo nieco rozbite. Kedze sme boli v tazkom terene, tak som si obul trekove topanky, co nebolo najlepsie na chodzu z kopca; mal som otlacene prsty na nohach. Krajina za kopcom bola nadherna, mali sme vyhlad na Mustang. Okolo nas to vyzeralo ako na mesiaci, same kamene a skaly, nic zive, sem-tam sneh alebo zvetrala snehova lavina. Po siedmich hodinach od startu sme sa dostali do horneho Muktinathu, kde sme si dali nejake obcerstvenie a pokracovali sme dalej. Na hoteli padla velmi dobre horuca sprcha a uz nebola taka zima ako hore. Vecer sme sa stretli s Dorkinou skupinou, porozpravali zazitky a tazky den bol za nami.

V Yak Karke sme pockali na druhu skupinu, ktora bola na Tilitcho lake. Pocas 2 dni stravenych v Yak Karke sme trochu odpocivali a aklimatizovali sa na nadmorsku vysku. Rano sme vyrazili o 7 hodine, pocasie nevyzeralo najlepsie, na dvore hotela bola zamrznuta voda. Hned za dedinou som citil rozdiel v riedkosti vzduchu a cim vyssie sme isli, tym viac to bolo citit. Pocity som mal zmiesane, lebo krajina sa premenila na krajinu zo strasidelnej rozpravky, vsade sedo, hmla, oblaky, same skaly, dole v doline tiekla rieka a rastli tu len male kriky, ktore obzierali pasuce sa yaky. Do toho nam zacalo snezit a chodniky boli poskodene zosuvom skal. To bola jedna z tvari Himalajii, ktoru som este nevidel. Za 3 hodiny sme prisli do Thorong Pedi (4450 m.n.m.), tu sme povodne chceli zostat spat, aby sme neporusili pravidlo neprekrocit 500 vyskovych metrov medzi spankom. Dali sme si caj a nejaky lahky obed, pockali sme na Dorkinu skupinu. Kedze pred nami bola najstrmsia cast treku, rozhodli sme sa, ze radsej ideme teraz po obede, ako zajtra rano o 5 hodine s lampami na hlavach. Saso vybehol hore do High Campu (4850 m.n.m.) a snazil sa zohnat nejake ubytovanie hore, zohnal ho, takze sme mohli ist v pohode s tym, ze mame kde spat. Dorka ostala dole so svojou skupinou.
Po 1 a pol hodine sme dorazili hore do High Campu. Bolo dost citit ten vyskovy rozdiel, aj teplotu, aj hustotu vzduchu. Ja som si dal pol tabletky diamoxu, aby som nedostal vyskovu nemoc, kedze sme prekrocili vyskovy limit. Ubytovanie bolo velmi velmi jednoduche, strava bola v pohode, aj ked s nadmorskou vyskou rastli ceny. V High Campe sme sa stretli s jednym Slovakom Rudom a Sasova mama ho spoznala, ze to je znamy znameho (aky je ten svet maly). Vecer sme sedeli v spolocenskej miestnosti, kde boli asi vsetci. Hrali sa karty, rozpravalo sa a podobne spolocenske aktivity, bola to asi jedina miestnost, kde sa kurilo. Vecer o 8 sme sa vybrali lahnut si a odpocinut si. V izbe bolo sviezo, ale asi tam nemrzlo, podla toho, ze voda tam nezamrzla. V noci sme sa zobudili a nemohli sme poriadne spat, asi kvoli vyske, tazsie sa dychalo.