Moje cesty po Azii

Rano sme sa naranajkovali a vyrazili sme s Branom dopredu ako prvi. Cestou som urobil odbocku na nadherny vodopad, co ma spomalilo asi o 30 minut, takze som zastihol na ceste Sasa s mamou a tetou. Priroda bola nadherna, ihlicnate stromy boli skoro vsade. Cestou sme videli domorodcov, ako si chystaju drevo na zimu. Obed sme si dali v dedine, kde po skonceni obedu dorazila Dorka so skupinou Slovakov. Pred dedinou Koto sme zbadali prve osemtisicovky Annapurna2. Bol to uzasny pohlad. Pred dedinou Chame som pocitil bolest v lavom ramene z nosenia maleho ruksaku. Do dediny Chame sme prisli okolo 14 hodiny, co bolo vcelku skoro. Tak som siel pozriet emaily, kedze nemam ziadne info zo sveta.

Zobudili sme sa do studeneho rana. Kedze mestecko je hlboko v udoli, aj ked slnko uz svietilo na konciare hor,,,,, takze sme sa vybrali na sever a cakalo nas zdolat asi 500 vyskovych metrov. Po asi 2 hodinach sme stretli turistov, ktori isli opacnym smerom a boli vcelku poobliekani, co znamenalo, ze uz prichadzame do studensieho pasma. Aj priroda sa zacala menit, pribudalo ihlicnanov a vsadepritomne bananovniky uz zmizli. Saso cestou uvidel opice. Ako vsade inde na svete, aj tu sa to rozvija a buduju tu cestu pre terenne auta, aby pohodlni turisti mohli ist az na vrchol. Elektricke vedenia su tu tiez postavene, vidiet ako sa meni tvar krajny. Priroda to nevzdava a robi si, co chce. Na mnohych miestach je cesta zrutena alebo strhnuta alebo zasypana obrovskymi skalami. Robotnici to vsak nevzdavaju, na helikopterach im museli priniest dieslove kompresory a pomaly buduju cestu. Je len otazkou casu, kedy to bude sprejazdnene. Obed sme si dali v dedinke Dharapani a isli sme dalej. Oblakov pribudlo a museli sme sa aj poriadne obliect, lebo akonahle zajde slnko, tak je dost chladno. Pred dedinou Danaqyu som zabadal asi 15 opic, ktore sa nahanali po stromoch. Hore v kopcoch su obyvatelia vacsinou budhisti, co znamena, ze po ceste sme mohli vidiet mnoho budhistickych chramov a budov.

Vecer sme sa stretli s Dorkou Nvotovou a jej skupinou asi trinastich Slovakov, ktori idu tou istou cestou ako my. Rano sme sa rychlo naranajkovali a vydali sa smer Tal. Hned rano vyslo slnko, takze sme mohli ist v kratkych trickach v super tropickom podnebi. Okolo bolo vidiet mnoho bananovnikov, kaktusov a inych exotickych stromov. Najzaujimavejsie bolo, ze na vrcholoch kopcov v danom udoli rastli palmy (asi 1600 m.n.m.). Obed sme si dali v meste Chyamche (1385 m.n.m.), v super restauracii s vyhladom na cele udolie plne ryzovych poli a na divoku rieku, ktora nim prechadzala. Po obede, asi okolo 16 hodiny, sme prisli do mestecka Tal (1600m.n.m.), ktore sa nachadza na malej rovine, kde rieka vyplavuje jemny piesok. Vyzera to tam ako plaz v srdci Himalajii. Vecer sme videli vo vedlajsom dome miestnu oslavu so zivou hudbou, aj ked celu noc spievali iba jednu pesnicku.

Rano sme vyrazili minivanom z Kathmandu do Besisaharu, cesta trvala 5 hodin. Kedze bol Dovali festival (nieco ako novy rok u nas), tak nas zastavovali skupiny deti a spievali nam pesnicky, samozrejme nieco za to ocakavali. Zastavovali nas skoro v kazdej dedine, takze sa nam vsetky drobne vytratili z vrecak. Minivan isiel ako cert a cesty boli velmi zle, pekne nas vytriaslo. V Besisahare sme prestupili na terenny autobus, ktory nas mal odviezt do Bhulbhule. Taku cestu som este nezazil. Kedze som sa necitil najlepsie, ostal som sediet v autobuse, Brano so Sasom isli na strechu a s domacimi cestovali asi hodinu na streche. Cesta bola horska, ziadna asfaltka, podobne stupanie ako u mna na chate, takze pocas cesty sme mali vela zazitkov. Bolo velmi zaujimave vsimat si bananove palmy a exoticke stromy a v pozadi konciare osemtisicoviek. Kedze sme boli v nadmorskej vyske asi 800 m, tak tu bolo prijemne teplo. Neskoro po obede sme sa ubytovali a vecer si dali veceru, pricom sme pocuvali spev deti, ktore chodili od domu k domu a spievali nieco ako koledy:).