Rano sme sa prebudili a dali si ranajky. Ja s Branom sme sa necitili najlepsie, Brano bol trochu prechladnuty a ja som sa citil dost slabo, ani neviem z coho. V noci som vyskusal novy spacak a zistil som, ze hreje az privelmi, tak som musel vlozku z neho vyhodit a iba sa nim prikryt. Rano o 8.30 bola pred nami 25 km cesta (s Branom sme si povedali, ze taku dialku sme este nikdy nepresli peso :)). Cestou sme stretavali deti, ktore stale oslavovali festival a spievali nam a my sme im za to museli davat peniaze, inak by nas nepustili. Miestami to bolo otravne, ale presli sme to bez ujmy, aj ked sme postupne minuli vsetky drobne. Na obed sme sa zastavili tesne za polovicou cesty v Bahundande v restauraci na vrchu dediny s nadhernym vyhladom na okolite ryzove polia. Celou cestou som si vsimal, ako sme stale v tropickom pasme, aj ked sme vyrazili z 890 m.n.m. a skoncili v 1130 m.n.m. Popri chodniku rastli bananovniky, pomarancovniky a rozne exoticke stromy, ktore som videl v Malajzii, bolo pocut bzukot cikad a piskot vtakov, proste clovek by nepovedal, ze pod osemtisicovkami bude tak teplo. Domaci vravia, ze tu v 1100 m.n.m. nemaju nikdy sneh. Vecer sme sa konecne osprchovali; bolo prekvapujuce, ze mali teplu vodu. Sprcha dobre padla. Objednali sme si veceru … a pekny den za nami.
Nepal Kathmandu
Po pristati a vizovych formalitach som zistil, ze na letisku nefunguje bankomat, takze som nasiel taxikara, ktory ma odvezie do hotela a cestou sa zastavime v bankomate. Samozrejme ma doviezol do hotela, ale do zleho. Bol vecer a bol som unaveny, kedze lietadlo meskalo. Slovensky T-mobile nema v Nepale roaming, a tak som sa nemohol spojit so Sasom, v ktorom hoteli su ubytovani. Zacal som vybavovat nepalsku sim kartu, aby som mohol byt v kontakte s ostatnymi. V Nepale bol ale zaciatok najvacsieho sviatku a nikomu sa uz nechcelo robit, preto kartu kupit nebol problem, ale zaregistrovat uz ano. Nakoniec sa mi to podarilo a spojil som sa so Sasom. Ubytoval som sa a uz bolo 10 hodin vecer. Na druhy den som sa popozeral po stvrti Thamel, ktora je plna obchodikov a restauracii, oproti Indii to vyzeralo ako v Europe. Popozerali sme nejake trekerske oblecenie a isli vybavit povolenie na Annapurna circuit. Kathmandu bolo velmi podobne Indii s tym, ze mne pripadalo cistejsie. Po 2 dnoch prisiel aj Brano, takze sme na dalsi den mohli vyrazit na cestu.
Delhi odlet do Nepalu
Po klasickom meskani a chaose v autobuse z Bhuntaru do Delhi sme dorazili skoro rano do Delhi. Autobus nas vylozil asi 10 km od hotela, takze sme isli riksou, ktora nas odviezla do hotela. Bolo rano, asi 6 hodin, Delhi sa prebudzalo do noveho dna, my sme mohli vidiet realitu – vsade prach, spina a bordel. Ludia sa zobudzali a zacinali prevazat rozne tovary na vozikoch, voloch, riksiach a podobnych jednoduchych dopravnych prostriedkoch. Vychod slnka iba zvyraznoval smog, ktory sa rozprestieral po rannej oblohe. Ubytovali sme sa v dohodnutom hoteli. Po chvilke odpocinku sme sa stretli so Sasom a Nickom a v hoteli uz bol aj Jimo s Ivkou, takze sme sa tam zisli vesela partia 🙂 Na obed sme isli spolu. Na druhy den sme isli so Sasom na letisko na lietadlo do Kathmandu. Cestou bolo mozne vidiet uplne inu tvar Delhi. Kedze pred par tyzdnami boli v Delhi Commonwealth Games, cesta a jej okolie boli ako z ineho mesta; vsetko upravene a ciste. Na letisku sa Saso stretol s mamou a tetou. Brano isiel do Kathmandu autobusom asi 40 hodin. Nick ostal v hoteli a mal by nas niekde dobehnut. Kde, to nikto nevie.
Manikaran
Vecer sme prisli do Manikaranu, ubytovali sa a cakali sme na Sasa, ktory mal prist s Nickom z Toshu. V Manikarane sme sa vsetci stretli a na druhy den sme sa vybrali do Delhi
Jari – Malana (zabudnuta dedina)
Jari – Malana (zabudnuta dedina)
V Jari sme si zobrali taxik, ktory nas zobral skoro az do dediny Malana. Cesta, na ktorej sme stretavali nakladne auta zo stavby vodnej elektrarne, viedla neuveritelnymi usekmi, castokrat bola vysekana v skalach. Priepasti boli miestami hlboke 500 metrov a vyhlad na lesy a kopce bol nadherny. Ked sme poprosili taxikara, aby nam zastavil, hned zacal balit jointa, aby sa lepsie islo, tak chalani vyskusali. Po asi hodine cesty nas vylozil na ceste a ukazal nam, kadial ist, ze to ma byt 40 minut. Po ceste nas zastavovali ludia, ktori nam stale nukali charas a pytali sa, kolko kil chceme kupit. Dedina Malana je zvlastna v tom, ze tu ziju potomkovia z vojska Alexandra Velkeho a vynimocne je to, ze sa tam cudzinci nesmu dotykat nicoho: domov, ludi, kamenov. Cudzinec domacim nesmie ani nic podat. Ked im chce nieco podat, musi to polozit na zem a oni si to vezmu zo zeme. Na chodniku sa miestni vyhybaju cudzincom. Radsej idu z chodnika dole, ako by sa mali stretnut s cudzincom, je to taky zvlastny pocit. Pred a za dedinou su postavene ubytovne pre cudzincov, v ktorych sa da ubytovat. Tieto ubytovne maju zvacsa ludia z nedalekych miest a na nich sa pravidla voci cudzincom nevztahuju. V strede dediny sme videli tzv. Radu starsich, ktori sedeli na zemi a rozpravali sa. Ked nas videli, ze sa blizime ku kostolu, zacali kricat, aby sme sa nedotykali kostola (pri dotyku zakazanych veci hrozi pokuta 1000 rupii), pretoze ak sa cudzinec niecoho dotkne, musi sa vsetko dotknute poriadne vyumyvat. V minulosti sa to muselo umyvat krvou z koz alebo oviec. Nakoniec sme sa ubytovali nad dedinou s nadhernym vyhladom do dvoch dolin. Ked sme prechadzali dedinou, tak nas domaci sledovali, aby sme sa nicoho nedotkli, sem tam nam niekto ponukal charas a jeden druhemu odovzdavali informacie, ze nic nechceme kupit. Ubytovanie tu bolo velmi skromne a strava taktiez, takze sme tu zostali iba jeden den a vydali sme sa dole peso strmim klesanim. Po hodine sme sa zastavili na ceste, kde sme asi pol hodinu cakali na taxik, o ktory sme sa podelili s tromi domacimi. Taxik nas doviezol az do dediny Jari, kde sme nasadli na autobus do Manikaranu.