Moje cesty po Azii

Do Nagara sme prisli okolo obeda a stretli sme sa znovu s Fabianom a nasli si hned ubytovanie. Cena bola trochu vyssia, ale suhlasili sme.Cez den sme si pozreli dedinu Nagara zamok a Museum koncert malych undickych deti ktore spievali roznymi jazykmi a dali si veceru a sli spat.Na druhy den sme sa zobudili a chceli zaplatit. Domaci nam ukazal ucet, ktory moc nesedel, kedze tam bolo nauctovanych asi o 300 rupii viac. Ked sme si objednavali veceru, povedal, ze to bude asi 70 rupii na osobu.
Na veceru sme dostali thali, co je jedlo pozostavajuce z ryze, sosovicovej omacky a zeleninovej prilohy a dve chapati; vsade sa to predava ako tradicne indicke jedlo spolu. Domaci sa zle vyspal a zacal nam to uctovat polozku po polozke. Ked sme mu vysvetlili, ze sme si neobjednali polozku po polozke, ale ze sme si objednali set, povedal, ze on je veriaci clovek a nebude sa s nami dohadovat. Aj taku tvar ma India. Zaplatili sme (a dostal dobru reklamu na internete) a pokracovali sme do dediny Jari, ktora bola v druhom udoli, takze sme museli cestovat znovu cez Bhuntar a prestupovat, skratka cesta na cely den. V Jari sme sa ubytovali na vrchu dediny, v kludnom rodinom guesthouse. Rodina, ktora ho viedla, bola velmi mila a bol tam taky klud, ze sme sa necitili ako v Indii

Po 6 tich dnoch liecenia sa v Manikarane som sa s Branom rozhodol pozriet sa do druheho udolia, nasa trasa bola Manikaran-Bhuntar-Kullu-Manali a spat sa zastavit v Malane. Nasadli sme na najblizsi bus a isli sme asi 2 hodiny do Bhuntaru. Bhuntar je okresne mestecko s letiskom, takze tam uz bolo viac ludi – vseobecne v Indii je skoro vsade vela ludi. V Bhuntare sme preskocili do druheho autobusu, smer Kullu. Najlepsie je, ze v Indii nie su autobusove zastavky, treba sa opytat miestnych, ci tu stoji bus, ktory ide na vase miesto.

Cize ked pride preludneny autobus, musite sa pytat, kam ide – proste incredible India. V Kullu sme prestupili na bus do Manali a po 5 hodinach cestovania sme boli trochu unaveni na mieste. Manali je zname turisticke miesto, kam chodia cudzinci a hlavne Indovia z Panjabu na dovolenku. Kedze je koniec sezony, tak v meste bolo pomenej ludi. Ubytovali sme sa na kopci v guesthouse. Vecer bolo dost zima, kedze sme boli 2000 m.n.m a kurenie nikde nie je. Vecer sme sa zoznamili s Fabianom (francuzsky chalan) a sli sa pozriet na chram v starom Manali. Rano sme sa ubytovali v inom guesthouse s nadhernym vyhladom na udolie a s novou izbou – asi najlepsie ubytovanie, co som mal v Indii a bolo za rozumnu cenu. Hned ako sme sa ubytovali, isli sme do vedlajsej dediny Varanasi pozriet miestny chram s kupelmi, kde sme sa planovali okupat. Ked sme vsak zbadali tu vodu, tak nas hned aj presla chut. Sadli sme si na terasu jednej restauracie a kochali sa nadhernym pohladom na Manali a zasnezene kopce indickych Himalaji. V novom Manali sme si dali na obed peceneho pstruha, co je v Indii rarita, takze po dlhej dobe sme jedli rybu.

Po neskorom obede sme sa vybrali na izbu. Cestou sme na trhu kupili domaci syr paniir a vecer sme ho ochutnali. Bol vynikajuci, len my sme si ho museli dosolit, lebo oni ho predavaju neutralny – ani sladky, ani slany. Na dalsi den sme sa zobudili do slnecneho rana s prekrasnym vyhladom, len skoda, ze sme museli odist. Zaplatili sme a vyrazili sme do Nagara. Prisli sme tam okolo obeda a stretli sme sa znovu s Fabianom a nasli si hned ubytovanie. Cena bola trochu vyssia, ale suhlasili sme.Cez den sme si pozreli dedinu Nagara zamok a Museum koncert malych undickych deti ktore spievali roznymi jazykmi a dali si veceru a sli spat.Na druhy den sme sa zobudili a chceli zaplatit. Domaci nam ukazal ucet, ktory moc nesedel, kedze tam bolo nauctovanych asi o 300 rupii viac. Ked sme si objednavali veceru, povedal, ze to bude asi 70 rupii na osobu. Na veceru sme dostali thali, co je jedlo pozostavajuce z ryze, sosovicovej omacky a zeleninovej prilohy a dve chapati; vsade sa to predava ako tradicne indicke jedlo spolu. Domaci sa zle vyspal a zacal nam to uctovat polozku po polozke. Ked sme mu vysvetlili, ze sme si neobjednali polozku po polozke, ale ze sme si objednali set, povedal, ze on je veriaci clovek a nebude sa s nami dohadovat. Aj taku tvar ma India. Zaplatili sme (a dostal dobru reklamu na internete) a pokracovali sme do dediny Jari, ktora bola v druhom udoli, takze sme museli cestovat znovu cez Bhuntar a prestupovat, skratka cesta na cely den. V Jari sme sa ubytovali na vrchu dediny, v kludnom rodinom guesthouse. Rodina, ktora ho viedla, bola velmi mila a bol tam taky klud, ze sme sa necitili ako v Indii

Po 4 dnoch v posteli v Manikarane mi je lepsie. Vcera prisli aj chalani z hor, lebo tam nasnezilo a pocasie sa zhorsilo. Budu tu asi 2-3 dni. Kedze sa necitim v  100% stave, tak zostanem zopar dni dole a hore pojdem pozriet neskor. Chcel som spravit kratku vychadzku do Kasolu, ale hned mi dosli sily, tak som sa otocil a siel sa radsej vyhrievat na balkon.

Cestu hore do Kutly som sice zvladol, ale evidentne ma to zobralo. Spoznal som tam mnoho dedincanov, ktori denne chodili do 3300 m.n.m. robit. Proste rano vyslapali 5 km s vyskovym rozdielom asi 700 m, robili tam do vecera do 6tej a cestou spat este brali drevo do dediny. U mna, aj u Brana maju ti ludia respekt. 2 dni som nikam nechodil, len som sedel v dome s nadhernym vyhladom, tak som sa po troch dnoch rozhodol, ze zidem do mesta Manikaran. Nalozil som si vsetky veci (cca 20kg) a isiel som dole. Nebolo mi najlepsie, ale horucku som nemal. Do Toshu som prisiel za 40 minut, cesta bola smyklava, lebo v noci naprsalo. V Toshi som isiel pozriet do Bloodyho domu, ale nebol tam, tak som si odpocinul a pokracoval do dalsej dediny (asi 3km) na autobus. Po ceste som stretaval robotnikov, ktori opravovali cestu, a vsimol som si, ze si ma prezeraju. Mal som v rukach trekove palice, asi take este nevideli. S palicami sa mi islo lepsie, lebo sem tam sa mi zatocila hlava. Ako som isiel dole, citil som, ze sa mi lepsie dycha. Po asi 1 km mi zastavil nakladiak a chlap sa ma pytal, kam idem. Kedze som mu nerozumel, vytiahol som iPhone a povedal mu nazov dediny ukazal mu ju na mape, tak sme sa porozumeli. Bol to Nepalec, co robi v Indii. Miestami sme isli tesne na krajnici cesty a pod nami roklina 300 m hlboka, ziadne zvodidla – nic. Bolo mi tak zle, ze mi to bolo jedno. Aj ked obcas som otvaral dvere, ze vyskocim. Nepalec bol vysmiaty. Prehodili sme len par viet, lebo mi nebolo do reci. Na krizovatke zastavil, dal som mu 50 rupii (cca 90 centov)a rychlo som vystupil, lebo sposobil dopravnu zapchu. Na autobus to bolo 50 m, hned ako som nan naskocil, sme sa pohli, co bolo fajn. Cesta busom bola asi najhorsia, aku som kedy zazil. Boli sme asi 2000 m.n.m., autobus hadzalo, ruksaky poskocili asi o 50 cm do vysky a mna tiez par krat vyhodilo zo sedadla. Samozrejme cestou sa cuvalo a vyhybalo, kde sa dalo, lebo to bola cesta pre 1 auto. No predajca listkov v autobuse prisiel a z prenosnej digitalnej kalkulacky vysiel listok za 18 rupii, co je asi 30 centov. Do Manikaranu sme prisli v pohode, hned sa na mna vrhli taxikari, ze ci nechcem odviezt. Ubytoval som sa v hoteli, citil som, ze som so silami na konci. Tak som rychlo skocil do pracovne, nakupil som ovocie, cestou sa zastavil v ayurvedskej lekarni a kupil si nieco na bolest hrdla. Este som sa najedol v restauracii a isiel som si dat horuci kupel do bazena (su tu mineralne pramene). Z bazena som siel na izbu a padol som od unavy do postele. Ked som sa zobudil, tak som si uvedomil rozdiel medzi zivotom hore a tu dole v mestecku – svetlo svietilo, telefon sa dal nabit, vodovodny kohutik a podobne veci, ktore beru ludia v europe ako uplnu samozrejmost. Odporucil by som to kazdemu zazit, aby si uvedomil, co mame. Vecer som si dal druhy kupel a siel sa navecerat.
Verim, ze sa moj stav zlepsi a ze budem moct trenovat na Nepal.

Rano sme sa zobudili, nalozili si ruksaky a isli sme cez dedinu, kde sme dokupili potraviny. Po prejdeni 500 metrov sme zistili, ze to nebude take jednoduche. Kazdy ma asi 20 kg na sebe a v 2500 metrovej vyske nevladzeme dychat. Brano si berie nosica a ja to chcem skusit sam vyniest, kedze to beriem ako trening na Nepal. Blogujem cez net a momentalne tu ide edge, verim, ze aj hore u Sasa bude signal, aj ked budeme bez elektriny. Takze tazka skuska na telo je pred nami.
Do Kutly sme dorazili, ja som bol uplne vycerpany, Brano mi zobral maly ruksak, cize som mal asi 17 kg na pleciach. Cestou sme mali asi 5 zastaviek, co bolo fajn. Ked sme dorazili hore, tak sme sa tam zisli asi 15ti. Cestou vacsina pofajcievala charas a ja som bol rad ze mozem dychat, lebo v tychto vyskach sa naozaj tazko zvyka na riedky vzduch. Cestou ma trochu opalilo, lebo slnko je fakt ostre.
Saso tu ma nadhernu chatu s vyhladom dole do doliny a oproti su zasnezene konciare 5000coviek, vedla huci potok, okolo domu sa pasu kravy, ovce, kozy a kone a je tu zopar psov – proste idylka. Byvanie je sice zakladne, po vodu treba chodit do potoka, elektrina nie je a pre drevo sa musi chodit do lesa. Takze clovek si tu musi zmenit trochu myslenie, co a ako bude robit. Vecer sme si posadali ku piecke, uvarili kavu a caj a pri svieckach sme sa rozpravali. Mesiac nadherne svietil a prekvapivo nebola zima – no ako som spominal idylka.